Jeden rok bolo strašne veľa hríbov. Všetci naokolo sa vystatovali, koľko nazvlákali a ako rýchlo. Zmocnilo sa ma všeobecné šialenstvo a utekala som nahovoriť kamarátku na zber.

Len čo som to dopovedala, aj s mužom skoro popadali z lavičky a dlho si mysleli, že žartujem. Veľmi úprimne mi vysvetlili, že na hríby sa nechodí o dvanástej na obed, kedy ja vyliezam z postele a že oni mi už voláke len nájdu. Strašne urazená som prisahala na život psa Peťa, že to myslím vážne. Neverili mi síce ani slovo, ale dobrá duša predsalen prišla. Ráno okolo pol piatej na bicykli. Keď mi zvonil budík, hneď som pochopila, čo som to vykonala za somárstvo. Bolo mi do plaču. Nadávala som na celý svet, na kohúta, že kikiríka a seba by som nakopala.

Počítam, že moja komplicka pevne verila, že ma nezobudí, ale tvárila sa veselo. Ja nie. Napred, že pôjdeme pešo. To som odmietla. Tak nevrlo som zazerala, až sme na hanbu sveta sadli do auta a vyrazili do lesa.

Neprevravela som ani slovo, len som skoro oddrapila rýchlostnú páku a koprcala som sa po výmoľoch, kríkoch a možno aj po hríboch. Zato moja spolucestujúca bola taká odporne živá, až ma išlo uchytiť. A začala rozprávať napred sama sebe: „Bože, aká je to krása, a ten luft, až sa mi plúca natahujú, aj slnko už tuším ide vykuknút. Joj, ved pot pomenší, de sa ženeme, šak sa podzívaj na tí krásné barvy teho lesa. Vyskočme až ven, takto teho vela nenazbíráme.“

Ešte stále nezobudená som drapla košík a vypotácala sa medzi lístie. A pána Boha, ono bolo naozaj nádherne. Až mi dych vyrazilo. Odrazu som počula aj vtáky, slnko presvitalo pomedzi haluze a zbadala som hríby. Napred dva a potom celé koleso. Vrhla som sa na ne, trhám a zase len počujem: „Žofia, podzívaj sa šikovno, lebo ulecí, jak si tam sedzí ten vrabec, čo to tam móže zobkat? Ale to ci neni vrabec, čo to len je?“ A ja len trhám a hundrem si: „Počkaj, teraz nemám čas.“ To ju už ale naozaj dožralo a hovorí: „Ty, očúvaj, ani ma neser, šak hríby ci neutečú, nač si sa sem hrgluvala, ked tam sedzíš jak slepá. Ic mi do rici. To som ci ich mohla nazbírat já a ty si mohla doma spat.“

Ako keby ma praštili do hlavy. Nakoniec sme v najväč-šej pohode prežili krásny deň a cestou domov som si od radosti pustila Pink Floyd. Tichučko, aby som tú moju dobrú dušu neotravovala, lebo hudba je to ťažká, že reku by si zaslúžila radšej dychovku.

A zase reklamácia: „Tak toto sem ešče nečula, daj to hlasinší, velice pekné to je. Tak ma to ukludnuje, akurát sa to hodzí do teho lesa.“ Zažmúrila oči a počúvala. Vtedy som si pomyslela: Ach, ja koza sprostá, čo si to o sebe namýšľam?