Keď mal náš pes dvanásť rokov, ochorel. Nevládal chodiť, padal, potom už len ležal a kňučal. Vynášali sme ho so synom na dvor na vzduch, zobrala som si dovolenku, zavolala lekára a opatrovali sme ho. „Dobrácki“ známi ho všetci chceli dať utratiť a presviedčali nás, že ho trápime. Vyhodila som ich a starali sme sa ďalej.

Vďaka geniálnemu zverolekárovi, čo k nám chodil každý Boží deň, sa Peťo po dvoch týždňoch rozhodol, že ho už nebaví ležať, postavil sa na trasľavé nohy a popri stene sa prišuchtal do izby. Sám zo seba bol prekvapený, celá rodina od dojatia plakala a rekonvalescent štekal. Asi si uvedomil, že utiekol hrobárovi z lopaty a prestal sa túlať. Stal za z neho taký starý pánko. Pohyboval sa pomaly, opatrne a mraštil sa. Na vodítku prestal ťahať, konečne cupkal pri nohe a vôbec celkove sa učlovečil.

Na jednej prechádzke po Smoleniciach, mala som tam spústu detí na prázdninách, začali všetky hulákať, že po ceste behá malý psík. Hovorím im: „Nech si len behá, čo Vás po ňom, ja psa mám.“ „Ale zrazí ho auto,“ reklamovali jednohlasne. Samu seba som presviedčala, že ma to načisto nezaujíma a pokračovali sme v ceste. Jedným okom som drobné, ryšavé zvieratko sledovala a dúfala, že si ho niekto zoberie.

Táto hrôza trvala dosť dlho, lebo psík, úplne vysilený, si zrazu ľahol na cestu, hlavičku si položil na labky a ani sa nepohol. Ako na potvoru sa blížil traktor s obrovskými kolesami a bolo mi jasné, že zvieratko rozpučí na placku, lebo šofér ho nevidel. To už bolo na mňa priveľa. Rozbehla som sa proti opache, vykrikovala a vedúci vozidla skoro vypadol von od ľaku. Stihol zabrzdiť, ale na poslednú chvíľu. Ja som červenovlasú hrčku zobrala na ruky, deti jasali, Peťo štekal… cirkus, akosa patrí.

Malé čudo sa prebralo, chytilo ma okolo krku a olízalo mi nos. Celé sa triaslo a vzdychalo. Len čo šokovaný traktorista odštartoval, všetkým zúčastneným som vyhlásila, že teraz psíka dáme tam, kde ho nič nezrazí a ideme ďalej. Nastal plač a škrípanie zubov, ešte aj ten Peťo sa pridal a zavýjal. Len malý tvorík sa mi spokojne usalašil v náručí a dôverčivo sa mi prizeral. Bolo jasné, že toto je definitívna prehra a máme psov dvoch. Ešte chvíľu som strašne zúrila, nadávala deťom nech sa nepletú do čoho ich nič, teraz nech si psa berú domov a pritom si pritískala nešťastníka na hruď.

Cestou domov sa zistilo, čo je to zač. Je to fenka. A je to naša Mucinka. Ona jediná vedela, že jej už nič nehrozí,vie to dodnes, je múdra ako opica a podaktorí kamaráti ju prekrstili na profesorku. Z morózneho penzistu Peťa urobila za hodinu nevycválané šteňa, zabudol na choroby, vyskakoval do vysoka a taký živý prekonal možno aj svetový rekord. Umrel až v požehnanom veku sedemnásť rokov a neverím, že by ešte jeden pes mal takú veselú starobu.