Presne pred storočím, 28. októbra 1918, vznikla na troskách Rakúsko-Uhorska naša prvá Československá republika. Tento dátum je už len preto nefalšovaným dôvodom na oslavy. Môže sa to zdať ako priveľmi vzdialená história, no predsalen sa nás bytostne dotýka až dodnes. Po dlhých rokoch snáh o sebaurčenie Čechov a Slovákov sa práve tento deň stal základom pre našu spoločnú cestu za dlho vytúženou slobodou. Najmä teraz, uprostred predvolebného obdobia plného sľubov, sloganov a prezentovania dosiahnutých úspechov, je ten ideálny čas pripomenúť si, s akými ideálmi a hodnotami sme sa vlastne na túto cestu pred storočím vydávali.

Čo predchádzalo vzniku prvej republiky, to je už dobre známa história. Sotva by ju malo zmysel na tomto mieste opakovať. Čo však za každých okolností opakovať treba, to sú tri mená, ktoré sa o jej vznik zaslúžili priam levím dielom. Tomáš Garrigue Masaryk, Milan Rastislav Štefánik a Edvard Beneš. Neúnavnou prácou, diplomatickými schopnosťami, no hlavne pevnou vierou v to, že si oba národy nielen zaslúžia svoj vlastný štát, ale že svojim nadaním a prácou z neho urobia lepší priestor pre život, napokon presvedčili víťazné mocnosti k uznaniu nášho práva na sebaurčenie.

V týchto pohnutých rokoch sa však zároveň rozhodovalo aj o podobe nášho nového spoločného štátu. Naši traja hlavní aktéri mali v tejto otázke rôzne názory, napokon však prevládla myšlienka republiky s volenými zástupcami a prezidentom. Kedže Rakúsko-Uhorská monarchia zanikla nielen ako štátny útvar, ale aj s celým jej zriadením, všetko bolo nutné zakladať úplne odznova. Známy český novinár Ferdinand Peroutka svojho času napísal o prijatej ústave v roku 1920: „Každý je schopný prirovnať anglickú ústavu k anglickému parku… Československá ústava sa však skôr podobá na park, založený cez noc na mieste, ktoré bolo predtým prázdne; je nutné doviezť stromy aj trávnik a čakať, či sa korene uchytia.“ No táto ústava bola na svoju dobu veru pokroková. Zaručovala parlamentnú demokraciu, individuálne slobody aj trojdelenie moci. Ženy získali právo voliť dokonca ešte pred prijatím ústavy, čím sa ČSR zaradila v tomto smere k vôbec prvým európskym krajinám. Ústava tiež priniesla ochranu národných, náboženských a rasových menšín. Napriek tomu, že prvá republika napokon vydržala iba necelých dvadsať rokov, po mnohých stránkach ostáva vzorom dodnes.

„Nebát se a nekrást“, to sú nezabudnuteľné slová nášho prvého prezidenta Masaryka. Toto heslo vlastne vzniklo ešte skôr, než sa stal prezidentom. Predniesol ho ešte 11. apríla 1913 na schôdzi politického klubu Českej strany pokrokovej. Táto schôdza sa zaobetrala prípravou doplňovacích volieb pražských radných a pri tejto príležitosti sa hovorilo aj o pomeroch ma pražskej radnici. Masaryk o nich vedel svoje a pri tejto príležitosti vyzval členov a prívržencov strany aby sa v politike nebáli vysloviť svoje názory. To je prvá časť onoho hesla. Nebáť sa. Zároveň sa však vyslovil aj v tom zmysle, že je rovnoko dôležitý aj program hospodársky, v ktorom by sa malo jasne prejaviť odhodlanie nekradnúť. Narážal tak na vtedajšie hospodárenie pražskej radnice, o ktorom sa vyjadroval dosť nelichotivo. A tak vzniklo heslo, ktoré si neskôr osvojila aj nová republika. Silné heslo, na ktoré by sme nemali zabúdať ani dnes.

Už za Masarykových čias sa aj deti v škole učili, že kradnúť sa nemá. No viac by sa malo hovoriť aj o tom, ako to Masaryk myslel so slovami nebáť sa. Celkom by sa to hodilo. Pretože odvtedy sa nám to celé poplietlo. Dnes kradnú najmä tí, ktorí sa neboja. A tí, ktorí nekradnú, sa často boja ozvať. Kde sa stala chyba? Ako to dokážeme napraviť? Inšpiráciu môžeme mať z minulosti, no pomôcť si musíme sami.