Smolenice sú náš malý kúsok domova, no predsa bývajú také rozpoltené. Predvolebná kampaň je tradičnou príležitosťou stavať práve na tomto. Na rozdeľovaní. Na Neštišanov a Smoleničanov, rodených a prisťahovaných, podporovateľov a oponentov… zoznam by mohol pokračovať až pokým by som nevyčerpal priestor pre tento úvodník. A nie je toho už priveľa?

Treba uznať, že heslo „rozdeľuj a panuj“ dnes platí rovnako spoľahlivo ako v časoch, keď ho formulovali starí Rimania. V podmienkach obce to znamená vytypovať si konkrétne skupiny voličov, každému porozprávať čo by zhruba chcel počuť a ešte si prihriať polievočku rozdúchaním nejakých tých starých sporov. Skúste si spomenúť na predošlé komunálne voľby. Potom na tie pred nimi… a tak ďalej, až pokiaľ vám pamäť siaha. Vzorec je stále rovnaký. Ale kam presne nás to doviedlo ako obec? Pred každými voľbami sa nájde dostatok ochotníkov, ktorí rozdeľujú, no potom sa už len sotva nájde niekto, kto by nás opäť spájal. Smolenice sú však na takéto hašterenie primalé. A pokým sa budeme vyžívať v ťahaniciach medzi povestným horným a dolným koncom dediny, skutočne sa nikam neposunieme.

Tentokrát to skúsme inak. Spoločne. Pomiešajme konečne tie jabĺčka s hruškami a buďme obyvateľmi jednej obce. Viac sa navzájom počúvajme. Riešme potreby občanov bez ohľadu na to, na ktorej ulici žijú. Presne o tom je Plán Smolenice. O počúvaní a spájaní. Pretože na konci dňa nie je najdôležitejšia úspešná predvolebná kampaň, ale aby sme tu dokázali spoločne žiť a fungovať aj po tom, ako sa kampaň skončí.