Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden zámok. Presne ako z rozprávky. Stál na vŕšku uprostred celkom malého, no celkom spokojného kráľovstva. Vládol v ňom dobrý kráľ Marko, prezývaný tiež Igonda. Bol múdry a poctivo sa staral o svoj ľud. A ako to už v dobrých rozprávkach býva, mal aj krásnu dcéru, Mirku. O jej pôvabe a vznešenosti sa rozprávali príbehy a spievali piesne až v ďalekých krajoch. Nečudo, že keď prišiel najvyšší čas na vydaj, urodzení nápadníci sa len tak hrnuli. 

A presne tu sa začína náš príbeh. Bolo to jedného slnečného dňa prostred leta, keď dobrý kráľ Marko usporiadal veľkú slávnosť. Na svoj zámok nechal zvolať dvoranov aj široký ľud, aby pytačov spoločne zhodnotili. Za vírenia bubnov prv ladným krokom predstúpil princ Krasolín zo Slnečného kráľovstva. „Nie je síce najchrabrejší spomedzi bojovníkov, ani intelektuálny trojbojár,“ neodpustil si štipľavé predstavenie dvorný herold, „ale zato je pohľadný, tiež skvelý spoločník v rozhovore a pozná aj všetky najnovšie trendy v obliekaní!“ 

Následne pred kráľa a jeho dcéru zhurta predstupuje po zuby ozbrojený princ Protivín zo Severného kráľovstva. „Perly mu od úst práve nepadajú, ale zato je slávny bojovník, ktorý sa osvedčil v mnohých bitkách a…“ No lež herold stihol dokončiť vetu, Protivín ho nevyberane prehlušil s tým, že sa dokáže predstaviť aj sám. 

A čo tretí urodzený pytač? Na kráľovský dvor sa dopotácal ležérny rytier Vendelín. Zbroj na jeho zavalitom tele bohvieako nesedela a už na pohľad sa ponášal viac na hastroša ako na rytiera. A čo čert nechcel, zrovna keď predstupoval pred kráľa a jeho dcéru, potkol sa a na pobavenie všetkých prítomných spadol na zem ako vrece zemiakov. „Načo sú tieto krámy!?“ Za hlasného nadávania zhodil svoju prilbu a nasadil si radšej slnečné okuliare. Dvorný harold nelenil. S úškľabkom ho prítomným predstavil s tým, že nie je práve ozdobou rytierskeho stavu. 

Kráľ všetkých troch privítal, hoc nie celkom nadšený, a takto sa im prihovoril: „Princeznú získa ten z vás, kto si ju najviac zaslúži. A to sa ukáže podľa toho, či dnes dokážete splniť všetky úlohy.“ Hneď im aj uložil prvú. „Dobrý kráľ by mal byť múdry. Preto dostanete niekoľko hádaniek. Kto správne a najrýchlejšie odpovie preukáže, že bude dobrým manželom pre moju dcéru.“ Prvá hádanka znela takto: Dvanásť bratov v jednej posteli, a ani jeden neleží na kraji. Obaja princovia len hlúpo postávali, zatiaľ čo rytier Vendelín pohotovo vykríkol. „Veď to je jednoduché! Je to rok a dvanásť mesiacov.“ Kráľ teda pokračoval druhou hádankou: Bez klobúka pod perom, s ostrohami bosý, dolu nohou boritáš, nohavíc nenosí. Situácia sa zopakovala a Vendelín za uznanlivého potlesku dvoranov všetkým prezradil, že je to predsa kohút.

Po sérii hádaniek už kráľ Marko prenechal slovo svojej dcére. Princezná Mirka sa svojim urodzeným hláskom nechala počuť, že jej budúci ženích by mal byť aj vynikajúci tanečník. Veď dlhé mesačné noci tak rada pretancuje! Hudobníci sa pustili do diela, dvorné dámy obratom začali tanec a pribrali do neho aj všetkých troch zmätených pytačov. A veru aj všetci traja predviedli roztodivné kreácie. Veľa nechýbalo a sklamane sa tváriacej princeznej by aj po nohách postúpali. Kráľ len tak-tak zachránil situáciu tým, že vyzval svoj ľud, aby tiež určil rytierom nejakú úlohu. „Napokon to bude aj váš kráľ!“

No v tom už princ Protivín, známy to surovec, načisto stratil trpezlivosť. „Čo sú toto za sprosté úlohy? Každý predsa vie, že dobrý kráľ musí vedieť predovšetkým dobre bojovať. A ja už mám dosť týchto trasorítok. Princeznú si skrátka vezmem! Ani nedopovedal a už aj tasil zbraň. Do cesty sa mu postavili obaja zvyšní pytači… akurát Krasolín odstrčil Vendelína so slovami: „Uhni tučko!“ Výsledný duel prekvapivo vyhral Krasolín, no riadne rozčúlený Protivín rozhodne nemal v úmysle vzdať sa a zavolal si na pomoc hordu zlých Severanov. Ale ani to ničomu nepomohlo! Kráľovská garda ich už čoskoro všetkých držala pod krkom. 

Kráľ Marko vyzval Protivína, aby sa vzdal. No ten iba so zlovestným smiechom odvrkol, že ešte ničomu nie je koniec. Zapískal na píšťalku, ktorú vytiahol spod svojho brnenia a na nádvorí sa ako na zavolanie objavil strašný drak Vavrinec. Chrlil sýru a oheň, toľká hrôza! Krasolín bol obratom zrazený k zemi a zbabelo utiekol. Vendelín radšej mával ručičkami, že sa vzdáva. A kráľovská garda? Tá bola načisto rozohnaná. Protivín si už len s rehotom prehadil princeznú cez plece a uniesol ju do dračej sluje.

 

Kráľ Marko ostal ešte hodnú chvíľu nešťastne stáť uprostred bojiska. Vendelín k nemu pristúpil ako prvý a pokúsil sa ho upokojiť. Márna snaha. Len čo utŕžil spŕšku hromženia, aký je zbabelec. Čo však Vendelínovi chýbalo na noblese, opäť dohnal svojou rozvahou.

„Na to sa musí ísť s rozumom. Píšťalka! Severský princ predsa ovládal draka svojou píšťalkou. Ak sa nám ju podarí získať, princeznú Mirku zachránime!“ Kráľ Marko len nedôverčivo krútil hlavou. „Vendelín, veď ty nevieš ani s mečom poriadne narábať. A vôbec, ako chceš premôcť hordu Severanov bez armády? Nemožné!“ Vendelín sa len krátko zamyslel. „Deti! Požiadame o pomoc všetky deti. V tomto ťažení nám predsa dokážu pomôcť aj malí statoční rytieri a dobré víly.“ Kráľ Marko zaraz zmenil náladu a pred celým dvorom s nádejou v hlase poveril Vendelína záchranou princeznej. Akurát pod podmienkou, že Vendelín prv podstúpi riadny výcvik. Musel sľúbiť, že sa naučí šermovať, nech je schopným bojovníkom. Ale tiež tancovať, aby dokázal potešiť aj princeznú. K tomu kráľ Marko vyzval všetkých svojich dvoranov, široký ľud aj malých rytierov a dobré víly, aby Vendelínovi pomohli.

Veru ťažko bolo na cvičisku. No netrvalo dlho a kráľovská garda aj s armádou detí začali pod Vendelínovým vedením obliehať dračiu sluju, kde Protivín predtým uniesol princeznú. Strhla sa tu slávna bitka, raz vyhrávala jedna strana, potom zas druhá. Keď už Severania nemohli vydržať nápor detí a všetko vyzeralo stratené, Protivín siahol po svojej čarovnej píšťalke, aby zavolal do boja aj draka Vavrinca. Ani oheň a sýra však malých bojovníkov na dlho nezastrašili a keď sa Vendelínovi v chaose a zmätku bojovej vravy podarilo zmocniť čarovnej píšťalky, obratom bolo po všetkom. Princovi Protivínovi a jeho horde ostali už len oči pre plač a nohy pre zbabelý útek. 

A ako to celé dopadlo? Legenda hovorí, že Vendelín uzavrel s drakom Vavrincom dohodu. Výmenou za unesenú princeznú mu ako spoločnosť priniesol malého dračieho kamaráta. Zaraz tiež zničil čarovnú píšťalku, a tým si draka Vavrinca zaviazal, že v núdzi najvyššej mu vždy príde na pomoc. A tak ležérny rytier Vendelín nadšeného draka na dobro obrátil. Odvtedy si získal srdce pôvabnej princeznej Mirky a spokojný kráľ Marko požehnal ich skorý sobáš. A potom žili šťastne, až… vlastne až do ďalšej rozprávky. Ale čo si budeme rozprávať. Nedajte na príbehy a príďte si ju radšej pozrieť na vlastné oči. Tešíme sa na vás 10. a 11. augusta 2019 v Smoleniciach!

Foto: Marián Šicko