Moja bratislavská suseda dobehla z trhu taká napaprčená, že mi hneď aj vynadala. Do nepríčetnosti ju dožrala cena chrenu. Možno som sa niekedy vystatovala, koľko ho mám v Smoleniciach na záhrade, takže mala recht. Aby som už teda nebola za tú lakomú, ba ešte horšie darebnú, vymyslela som chrenovú brigádu. Prilákali sme ešte jedného kamaráta, aby mal kto kopať.

Mechy boli prichystané, my tiež, lenže moje dva psíky sa rozhodli ísť na výlet. Toľko poskakovali a skuhrali, že sme sa dali ukecať. Aby bolo jasné o koho ide – Dinko je obrovský vlčiak, hlavu má ako kýbel a aj veľa zje. Mucinka je rodáčka zo Smoleníc a do preukazu sme jej napísali, že je vidiedky jazvečík. Je ryšavá a vymyseľná. Obidvoch sme prichýlili, takých stratených.

Cestou autom sa Dinko urazil, lebo náš kamarát mu sedel na mieste. Od jedu sa mu usalašil na kolená, strašne sa hniezdil, slintal, fučal a z celej sily ho chcel rozpučiť.Mucina zatiaľ podupkávala susede na kolenách, trhala jej nohavice a chcela šoférovať. Cesta to bola dobrodružná, ani policajti nemali to svedomie nás zastaviť. Asi po hodine sme dofrčali na miesto činu.

S načisto zmučeným kopáčom sme povypadávali z auta a hybaj ho do roboty. Ono kopať ako kopať. Ale nie chren. Na ten treba, aspoň podľa mňa, bager. Obyčajný rýľ je, prepytujem pekne, na prd.Okolo listov sa nám podarilo vyhĺbiť obrovské krátery, ale chren je charakter, nejde von. Hádam aj tá dedkova repka išla ľahšie.

Po dvoch hodinách úmornej driny sme mali možno troch chrenov. Ten boj nás tak zaujal, že sme nevnímali zhola nič. Chceli sme nasilu zvíťaziť. A to bola tá chyba. Psíky sa nám chvíľu čudovali, potom sa už nemohli na to dívať a pobrali sa.Nechcem Mucine krivdiť, ale isto to bol jej nápad, nahovoriť toho Dina a zdrhnúť na pole. Škoda, že práve tam sa páčilo aj susedovej koze. Chudiatku.

Prvé, čo sme počuli, bol príšerný ryk, nadávanie, buchot, mekot – no hotová hrôza. Dodnes deň obdivujem susedu, že sa tak hrdinsky stavala vrahovi svojej kozy na odpor. Hádzala po ňom čo ulapila. Bohužiaľ, márne. Nepamätám si, kto nakoniec úspešného lovca premohola ako ho odlákal od koristi. Muca mala z toho dobrodružstva takú srandu, že sa nevedela opanovať a hodne dlho ešte vyskakovala od roztopaše. Ja, známa hysterka, som bezcieľne pobehovala a zväčšovala všeobecnú paniku. Pritom som veľmi nariekala, až ma nadhadzovalo, čo zase pilo krv Dinovi, tak na mňa vrčal.

Nakoniec nás chrenuchtivá suseda odtatárila oproti do šenku, kde som zavýjala ďalej, ale už bez psov. V najväčšom žiali som zočila celého vysmiateho majiteľa zožratej kozy ako sa blíži z opačného konca dediny na bicykli. Aj on ma zbadal, takú celú sopľavú, zliezol z „kolesa“ a utekal ma utešovať. Prihováral sa mi, že bude aj horšie, ale stále netušil, že chlácholí tú nepravú.

Dopadlo to nakoniec dobre. Neodtrhli mi hlavu, ani sme sa nepohádali. Keď syn Dina opusteného našiel a dotrepal ho domov, veru netušil, čo nás čaká. Panáčik síce kozu zaplatil, ale vyvreskoval, že taký drahý chren ešte nevidel. Ďalší sused hovorieva: „Čo ci ten zver už napáchal škody, mohla si mat takého istého, ale ze zlata.“