Sú riadky, o ktorých sa mi nikdy ani len nesnívalo, že ich raz napíšem. Sú to tieto: Na Slovensku zavraždili novinára a jeho snúbenicu. Určite ste o tom počuli a čítali viac ako dosť. Nemienim nič z toho opakovať. Mám ale špeciálny dôvod, prečo by som rád niečo dodal práve ja a prečo to robím práve teraz.

Nanajvýš osobná téma
Jano Kuciak totiž býval môj kolega. Keď som ešte len začínal v médiách, pracovali sme spolu na analytickom oddelení Hospodárskych novín. Pol roka sedával hneď po mojej ľavej ruke… práve v období, keď nás bolo na oddelení primálo a práce zas priveľa, takže sme v redakcii trávili prakticky celé dni. Poznal som ho ako veľkého poctivca a pracanta. Rozhodne nepatril medzi novinárov, ktorí by písali útočné texty či nebodaj niekomu stanovali pred domom. Kdeže. Vychádzal z overiteľných faktov, vďaka ktorým dokázal a nahlas pomenoval prepojenia, ktoré boli neraz tak trochu verejným tajomstvom. Bolo obdivuhodné, čo všetko dokázal vyčítať z tých istých verejných zdrojov, ku ktorým máme prístup my všetci. Keď z redakcie napokon odišiel, aby si dokončil školu, ešte som mu pomáhal so sťahovaním. Jeho predposledným. Ako to už pri intenzívnych povolaniach býva, naše cesty sa vtedy tak nejak rozišli. 

Keď som však jedno februárové ráno čítal správy, môj šok nebol o nič menší ani menej osobný. Na Slovensku zavraždili novinára… Pretože robil svoju prácu. Pretože sa odvážil nahlas pomenovať niečo, čo sme už všetci tak nejak vedeli. 

Protestovať malo zmysel
Zvyčajne postávať na námestia nechodievam, ale tentokrát som tak nejak musel. Zhodou okolností to bol najväčí protest od Nežnej revolúcie. Dlažobné kocky ani peniaze od Georga Sorosa som nevyfasoval. Zato som vyfasoval taký ten príjemno-mrazivý pocit z toho, že na jedinom námestí sa zišlo 60-tisíc ľudí, ktorí neboli ľahostajní, spolupatrične si zaspievali štátnu hymnu a žiadali spravodlivosť. Malo to vlastne zmysel? A nepadol kvôli tomu všetkému najmocnejší muž Slovenska? Malo to zmysel. Ale nestačilo. Téma odvtedy trochu vyšumela, ale horká pachuť ostáva. A práve teraz, keď sa nás vláda snaží uchlácholiť novými sociálnymi balíčkami a nesplniteľnými sľubmi o dôchodkoch, je ten správny čas si pripomenúť, prečo sa tak veľmi snažia. Je ten správny čas nezabudnúť, v akej krajine to vlastne žijeme.

Malé chápadlá veľkej chobotnice
Kam presne do tejto témy zapadajú naše malé Smolenice? Bolo by ľahké myslieť si, že zrovna Vás sa táto téma veľmi netýka, pretože nie ste novinár a korupčná chobotnica je predsa tam niekde v Bratislave. No zrejme je na čase uznať, že všetky problémy sa nevyhnutne začínajú doma.

Možno sa vám tie miestne témy javia malé a nevýznamné. Ruku na srdce, ako novinár som tiež miestami odhaľaval aj veľké eurofondové prepojenia cez cyperské schránky… ale to všetko je nakoniec len špička ľadovca. Veľké plytvanie a veľká korupcia by totiž neboli možné bez tej malej. Tie malé prípady pritom vidíme najlepšie hneď vo svojom okolí a máme aj najväčšiu šancu ich zatrhnúť. Proste tým, že sa začneme nahlas ozývať. Ak ale tolerujeme už tie malé prípady, niekto iný to skúsi aj vo väčšom. Ani sa nenazdáme, už sa z našich daní nekradne bagrom, ale priam ropovodom. V krajine „nevidím“ a „je mi to jedno“ sa ale potom nevyhnutne stávajú aj ohavné zločiny. 

Chápete, ide o princíp. Pretože ak nebudeme fungovať na princípoch, nemôžeme sa čudovať, že vo veciach verejných sa stávame severným Balkánom. Miestom, kde „naši ľudia“ môžu čokoľvek.

Miestne chápadielka tej systémovej chobotnice sú možno slabé a ostatným priam na smiech. Ale aj tak. Nie je v po­riadku, aby jedna z prvých vecí, ktoré nový starosta urobí, bolo priklepnutie 20-tisícovej zákazky jeho vlastnej firme. Nie je v poriadku, aby doménu obecnej stránky vlastnil sám starosta. Nie je v poriadku, aby zástupca starostu len tak zamestnal na obecnom úrade svoju dcéru. Nie je v poriadku, aby boli chodníky predražené o tretinu. Nie je v poriadku, aby sa pri stavebných prácach po obci striedali dookola tie isté firmy, ktoré sú navyše vyberané nanajvýš pochybným spôsobom. Viete, ak napríklad oslovíte tri firmy, z čoho jedna ani len nemá v predmete podnikania stavebné práce, ťažko hovoriť o nejakej súťaži. Áno, bavíme sa o chodníku vedľa kultúrneho domu, po ktorom tak často chodievame. 

A rozhodne nie je v poriadku, aby sa predstavitelia obce na svoju volebnú kampaň rozhodli minúť pol milióna eur z našich daní a do poslednej chvíle tajili, na čo presne ich minú. Pol milióna eur. Pre ilustráciu, to je celá tretina rozpočtu Smoleníc. Tiež je to suma, ktorú priemerne zarábajúci Slovák získa za 45 rokov svojej práce. Vážení predstavitelia obce, kedy konečne zverejníte zoznam investícii na tento rok? Pýtali ste sa vôbec niekoho, či takto minuté peniaze ocení? Smolenice nie sú vaše osobné panstvo. Patria nám všetkým, čo tu žijeme. Je skvelé, že sa v Smoleniciach konečne robí. Je ale odpudivé, akým spôsobom sa to robí.

Naberme trochu sebavedomia
Operácia Potemkin beží na plné obrátky. V Bratislave po vládnej kríze aj v Smoleniciach pred komunálnymi voľbami. Naša obec sa aktuálne stáva fotografickou kulisou. Ale za touto kulisou inak všetko beží po starom. Ak chceme zmenu, na volebného spasiteľa budeme čakať márne. Na zmenu potrebujeme prv získať trochu sebavedomia. Veď to my máme moc. Stačí ju zodvihnúť a prevziať zodpovednosť za dianie okolo. Aspoň sa ozvať. Teda, ak nám už stačilo potemkinovských riešení.