Nerozoznávam bravčové mäso od hovädzieho. Že orech nie je len na strome, ale aj na svini viem, ale neviem ako vyzerá. Môj muž to nevedel tak isto, ale tváril sa za múdreho. Do takejto partie ignorantov prikvitol večer o ôsmej sused, pôvodne mäsiar. Ani nestrácal čas a spustil: „Gazdziná, susedovi priciskli tašké dvere svinu, treba ju zabit. Nesceš ju? Taká je šikovná, ale šedesát kilov móže mat. Aj vác, a sce za nu len 200 korún. Já ju nemám kam dat, ani on, tot sme zabíjali a máme plné mrazáky.“

Videla som ako vraždím 60-kilové ranené zviera a vyhŕkli mi slzy. „Čo to táraš, nedá sa to prasiatko vyliečiť?“ A na to sused: „Jaj, netrep sprostosci. Mosí sa zabit a šikovno. Šak daj flašu, my ci ju zabijeme, opálime a kolem jedenásci si pre nu dondzi.“ To už sa do debaty zaplietoj „môj“ a pohŕdavo odfrkol: „Čo sa s ňou prosimťa bavíš, tu máš peniaze, flašu kúpime v šenku. Samozrejme, že sa to oplatí.“ 

Ja som ďalej chcela volať veterinára, ale otrlí chlapi už boli na ceste. Deti ma tešili, že ak už musí chúdiatko umrieť, aspoň rýchlo. Syn sa ukázal ako pravý bezcitník a zašemotil: „Ale jesť ju budeš, čo? Milovník zvierat!“ Veľmi nepríhodne som zakričala: „Ja ťa zabijem, tebe to neni lúto?“ Povedal, že prasa ľutuje menej ako seba a zabíjať ho nemusím, lebo neni jedlý. V takejto debate sa mi už nechcelo strácať čas, išla som sa líškať našim nemým tváram – Dinovi a Mucinke. Psíky mali iste na zabíjačku presne taký názor ako zvyšok rodiny, len ho nemali ako vyjaviť. 

Tak nám večer pekne utekal, aj muž sa už vrátil, vyvalil do lehátka a krútil nado mnou hlavou. Úderom jedenástej hodiny vstal, výhražne sa zatváril a išiel doviesť nešťastného „pricisknutého“ tvora. Doviezol, napred ho chcel dovliecť bez pomoci, no potom sa mu šmyklo, skoro padlo do jarku aj s ním, a to už mu praskli nervy. Pasoval sa s nehybným prasaťom a nepríčetne na nás vrešťal,
čo mu nepomôžeme. Mne sa ešte teplá svina z duše protivila, ani som sa nehla, len som škodoradostne čakala ako to skončí. Netušila som, čo ma čaká.

Nakoniec sa všetci štyria – dve deti, prasa a „môj“ – preteperili s pomocou Božou do dvora, praštili prasa na stôl a funeli. Psy sa prikradli, zbadali, že sú všetci nevládni a chceli začať hostinu. Dino už držal v hube nohu, Mucinka podskakovala nadávala, lebo nedočiahla. Gavalier Dino nohu ťahal, že zhodí potravu zo stola, aj malej nech sa ujde. Príbuzní sa prebrali zo šoku a išli mu trhať korisť z papule. A to nemali. Pustil paprču, vyceril zuby a hrôzostrašne vrčal. Ale strašne. 

Vtedy som zahviezdila ja. Obetovala som pre dobro rodiny kuracie stehno, čo som nestihla zjesť a pažravec sa dal nachytať. To už bola polnoc. Všetko sa odohrávalo za mesačnej noci. Nato sa hlavný poriadateľ postavil a nekompromisne zavrčal: „Tak, ja idem spať.“ V momente ma oblial studený pot a úlisne som zašepkala: „To by si mi, dušička, urobil? Kto to rozporcuje? Ja to neviem, porežem sa.“ Dušička bez štipky pochopenia vyhlásila: „Neporežeš. Ja to tiež neviem a už som urobil dosť.“ Vyrátal svoje zásluhy a naozaj odkráčal. 

Už si nepamätám, čo som mu sľúbila, lebo prasa nakoniec aspoň rozsekol napoly a nabrúsil nože. No a ja, odporca zabíjačky, som do samého rána pidlikala mäso, ako mi to prišlo. Žiadny orech, žiadne karé. Ešteže tie psy mi robili spoločnosť. Aj to nie z lásky ku mne, ale k prasaťu.