Začali padať škridle. Z mojej strechy na okoloidúcich.To sa im nepáčilo a ani mne nie, tak sme ju začali opravovať. Čo tam po ľuďoch, ale nech nezateká. Na káričke doviezli kamaráti „krovné desky“, dva ťažké rebríky, obyčajné „desky“. Ja som nakúpila klince, navarila fazule a rekonštrukcia začala.

Jeden zo susedov, vrtký ako opica, sa liepal po rebríkoch a pomocník „s opicou“ sa zas triasol pod rebríkom. Bála som sa, že sa mu voľačo pritrafí, tak som sa ho dala kurírovať. Ako ináč – pivom. Nepomáhalo. Výškolezec ma poučil: „Mosíš mu ulét tvrdého, to ho postaví na nohy.“ Trielila som teda do obchodu pre medicínu, na nohy ho postavila, ale na rebrík ho nebolo radno vystrnadiť. Po druhý sprušlík som sa ešte bola ochotná vydriapať, vyššie ani za nič. Takže pracovitý človek behal hore-dole po rebríkoch, aj sám robil, aj si sám podával, aj pridŕžal. Toto bol prvý deň.

Ráno sa zistilo, že chýbajú klince aj dosky. Nákup sa pretiahol do obeda, potom začalo liať. Aj tak dobre, potrebovali sme si oddýchnuť. Podaktorí. 

Tretí deň začal ohromne. To ma malo varovať. Úplne triezvemu pomocníkovi som zverila náročnú úlohu vyplatiť dosky – lebo majiteľ nám nemal vydať – a cestou kúpiť fľašu, nech majú. Nebolo ho hodinu aj dve, bála som sa, čo sa mu mohlo stať. Nervózna som pochodovala, až ma na smrť unavený sused utešil: „Už ho neuvidzíme. Flašu vypil a spí pod duchničku.“ Obvinila som ho, že je ohovárač, na čo povedal: „Ideme kuknút, ale móžeš sa stavit, že ta nešálim.“ Za chvíľku prikvitol a „nešálil“. Fľaša ležala na schodoch a susedko pod duchničku.

Práce na streche pokračovali vo dvojici. Už som od zúfalstva vyliezala skoro na strechu. Kolega, čo išiel okolo na Myjavu, nestihol ani hubu otvoriť a už bol na streche. Nijako mu nedalo len tak nečinne postávať. Voláko sa nám to predsa len vydarilo doklepať do konca a naša „spiaca krásavica“, keď ide okolo, vždy sa z tej roboty tak teší, akoby ju celú zmastil on. No čo, hlavne, že nezateká.