Rada sa mocem medzi ľuďmi. Či sú to bezdomovci, politici, alebo umelci, všetci mi prídu jednakí. Takí srandovní. Nie som výnimka, kdeže. Aj ja si miestami myslím, že som naskrze výnimočná… U chlapov všeobecne panuje presvedčenie, že geniálne jazdia na autách, lietadlách aj tankoch a len práve preto nepretekajú formule, lebo osud celej zemegule leží na ich pleciach. O nás babách nebudem, do vlastného hniezda sa nepatrí. Sebe si čo-to priznám. Zvyšné dievčence nech si spytujú svedomie samy.

Za veľký zázrak prírody počítam skutočnosť, že v ten istý deň, keď sa človek z dediny presťahuje do mesta, hoci aj malého, pozostalí v dedine sú už len „sedláci“. No a kto sa nebodaj v meste narodil – hotová pohroma. To už dedinčania nie sú len sedláci, ale aj primitívni tĺci. Taký je život. Celkom úprimne – funguje to aj naopak. Keď príde „mešťan“ na dedinu, je tam za vola. Nanič sú mu tituly, keď nie je nasvetsúci. Mrkvu nezasadí, strechu neopraví, na „koleso“ nesadne. Čo sa už len taký človek nanafukuje? 

Tak som si aj ja, líška Bystrouška, začala zariaďovať domček v Neštichu. Veľmi som bola so sebou spokojná. Navláčila som si kobercov, porozkladala nábytky, navešala obrazy, suché kytice tráv aj kadejakých fľaštičiek. Na pohľad veľmi utešené. Skvele sa v tom drží prach. A v hojnom množstve. To som skoro zabudla na poličky plné šálok, pohárikov, tanierikov, košíčkov a vyšívaný
obrus po babke, pôvodne bieloskvúci. Chodievali sme tam na víkendy, ale čo je dôležité – cez leto. No a tu je pes zakopaný. V lete sa nekúri a málokedy býva blato. V lete ľudia sedia vonku, pod parazólom. Ale to aj deti a psy. V lete sú ľudia celý deň pri vode. Domov sa chodí len spať. Niekedy aj to nie. V lete je teda domček skoro neobývaný, hádam až na tie muchy. 

Keď som si vymyslela, že sa z mesta poberiem už na fest do Nešticha, že si to budem robiť keramiku a starať sa o psíky, ešte stále bolo leto. Bolo a sedelo sa vonku pri ohni, ako vždy. Ale odrazu, nikto nevie ako, prišla zima. Každý normálny domáci tu už má zavedený plyn, alebo si cez leto naškrečkoval drevo a uhlie. Lebo v zime sa kúri. Mne to nejak ušlo. Proti plynu som bola bytostne zaujatá, mala som v úmysle romanticky žiť pri peci, kde polená len tak pukocú. No už prvý studenší – nie ešte mrazivý – týždeň som spálila všetky dosky zo dvora aj celý mech uhlia. A zachvátila ma nádcha, kašeľ a iné neduhy. Bežala som kričať o pomoc. Zalarmovala som všetkých kamarátov, ich ženy, deti, budúcich zaťov aj pol dediny, nech ma už len preboha nenechajú zamrznúť. Nenechali.

Terez sa kúri. Nekúri sa samo, nekúrim ja, aby som sa so psíkmi nezadusila nadobro, kúria „moji chlapci“. Tí si ma, hlupaňu, zobrali pod patronát. No a práve teraz vyšlo na svetlo božie, že všetko je inak. Sedím si pekne v teple, pec ozaj pukoce, chlapci mi nanosili drevo – no romantika. Pre mňa. Aj pre psíky. „Mojich chlapcov“ som sa nepýtala.  

Do tejto božej pohody prikvitla naša dobrá kamarátka, ktorej jedinej z okolia sa pomaly aj bojím, lebo mi zakaždým vynadá. Ale má pravdu. Teraz to už viem. Chyba sa stala, že si toto moje svedomie sadlo chrbtom ku dverám, na lavicu, a pilo kávu. Ani som sa nečudovala, že sa mraští, veď to má vo zvyku. Mne to už nepríde, že vlčiak Dino sa chodí pod chvíľou poprechádzať po dvore. Sám si rozčapí dvere, vybehne, len už teda nezavrie. Pribuchovala som dvere automaticky ja, ale aj zo dve hodiny. A sedeli sme, kvakotali, keď moju hosťku prešla trpezlivosť. Vystrela sa ako strunka a prísne na mňa zahlídla: „Máš to tu velice zle zarídzené. Táto lavic tu zavadzá, nedajú sa dobre dvere otvýrat, psy tu lítajú, človeka tu móže uchycit, jak tu fučí. Nadarmo kúríš.“ 

Jaj, skoro ma porazilo! Taký jed ma chytil, že som tichým, jedovatým hlasom zasypela: „No vieš ty čo? Staraj sa o svoju kuchyňu, toto tu zostane tak, ako to je. Lebo ja som tu doma a takto sa mi to páči.“ Ešte sa ma snažila trpezlivo presvedčiť, že: „Šak ci nechcem zle, rozmýšlaj trocha, neni to tu dobre. Donde vačšá zima, móžeš kúrit aj do aleluja. Ništ ci nepomóže, škoda uhlá.“ To ma už išlo rozpučiť. Akurát som si vypočula, že „kemu neni rady, tomu neni pomoci“ a podobne a milá poradkyňa sa pobrala zlostná domov. 

Príšerne dourážaná som sa tmolila po kuchyni a odrazu sa prichytím, ako si obzerám dotyčnú miestnosť a špekulujem. Pritom mi od dverí fučalo na kríže a Dino behal hore-dole. Hlboko v noci, skoro už nad ránom, som sa dala sťahovať nábytky. Nadrapovala som sa sama a dlho. Výsledok ma ohúril. Milá kuchyňa zútulnela, aj miesta bolo viac a na nikoho nemohlo ťahať od dverí. 

Celkom som zabudla ako tej osobe musím byť odporná a bežala som sa povystatovať, čo sa mi vydarilo. Právom ma poslala „do rici“. Keď som ju ukecala, prišla, zhodnotila situáciu a povedala len „no vidzíš“. Každá jedna zmena, ktorú mi podchvíľou navrhne, ma zo začiatku podvihne zo stoličky. Ale je pravda, že keď ma prejde ješitnosť, dám si povedať. Takže už som aj milé koberce odvliekla do šopy. A veru boli dobre ťažká od blata, čo psíky nanosili. Okritizované poličky, čo sa „do nich podaromnici prášilo“, už majú parádne drevené dvierka. A posledné návrhy „bytovej architektky“ privádzajú „mojich chlapcov“, ktorí to potom „mosá urobyt“, do šialenstva. Keby ju neznášali, tak je už snáď aj zahrdúsená. 

Najnovší projekt má názov „metlová veranda“ a nebude to priestor pre metly. Projekty sme vymeriavali v noci pri mesiačiku. S metlou, lebo nebolo cólštoku. Všetko je už naplánované, len tá zima sa drží ako repíč. Tak čakáme na jaro. Až teraz viem, že výstavné miestnosti sú jedna vec a obývateľný domček druhá. Ešteže som naďabila na takú bystrú „architektku“.