Podľa tradície sa začínala činnosť hromovládneho Perúna jarnou búrkou, ktorou sa príroda prebúdza k novému životu. Starý názov Hromníc znel Sretenie – teda stretnutie. Leta so zimou. Prvým  skorojarným zahrmeniam sa venovala veľká pozornosť. Spájala sa s nimi oslava Hromníc (začiatok mesiaca február – ľuteň). Hromnice, Perúnove dni, boli mužskými sviatkami a boli sprevádzané obradmi nielen v posvätných  hájoch a pri duboch (streľba do duba, obetiny), ale aj v rodinách.Pri prvom zahrmení ľudia pohybovali nábytkom a nádobami po izbe na znak toho, že hrom sa „zobudil“ po zimnom spánku. Na dvore ľudia dvíhali vozy a mávali poľným náradím, pred vrátami zatínali sekery do zeme na ochranu pred bleskom (zaznamenané až do 19. storočia). Pri zahrmení – rachote jarného Perúna utekali preč zlí duchovia a zaliezali do skrýš. Ľudia si vtedy kľakali na zem a bozkávali ju.

Perúnov blesk
Atribútom Perúna, staroslovanského boha hromu, bol blesk a šíp. Preto boli Hromnice veľkým sviatkom lukostrelcov. Uprostred zimy sa Perún prvý raz ozýva, i keď jeho čas ešte nenastal. Predmetom, ktoré zasiahol blesk, pripisovali Slovania veľkú moc. Bolo to priame požehnanie od bohov. Stromy, do ktorých udrel blesk (a pri dube sa to vďaka ich hlbokým koreňom, dosahujúcim zlomy a pukliny s vodou, stávalo často), označovali ako posvätné, klaňali sa im, lebo ich pociťovali ako miesta s veľkou a sústredenou silou. Miesta zasiahnuté bleskom ohradzovali plotom, alebo obohnali priekopou.

Ešte donedávna na východnom Slovensku počas sviatku Troch kráľov hospodár svätenou vodou pokropil dom a chlievy, „aby do nich Perun neudrel“. Bolo to v obci Dubinné – tu je najstarší doložený dub na Slovensku, podľa odhadu má viac ako 800 rokov a obec ho niekoľkokrát  musela od cirkvi vykúpiť, aby jej ho nevyťal. Perún bol teda v povedomí ľudí dlho živý.

Zo 17. storočia sa dochovalo svedectvo o veľkej radosti muža, ktorý našiel zhorené sedlo spálené „piorunom“, a mohol zjesť trocha popola, ktorý mu mal zaistiť dlhovekosť bez chorôb a znalosti zaklínania ohňa. Jedenie upraveného popola má zdravotné účinky, dnes si ľahko kúpite v lekárni drvené uhlie na detoxikáciu čriev, kedysi to však bol známy postup. 

Oheň na Hromnice
Český autor Hájek nám vo svojej knihe „O bájosloví stromov a rastlín slovanských“ zanechal nasledovnú správu o uctievaní ohňa pri dube na Hromnice a o očisťovaní sa mŕtvych ohňom: “O zimního času některí dělali oheň u velikého dubu, v kterém divný spúsobové tvárností lidských se jim ukazovali. Náchylnejší kterí byli k pohanství, tomu ohni činili velikou poctivosť a jemu se klaneli, běhávali k nemu nočního času, prikládali dřivía, vidúce takové lidi v tom ohni a k sobe podobné, pravili že by otcú a predkú jich duše od hríchu se čistili, nekterí pak na ten oheň metali.“

Pripomenutie si Hromníc sa pretransformovalo postupne do kresťanstva – ľudia nakupujú hromničné sviečky, dajú si ich vysvätiť v kostole, a potom ich zapaľujú po celý rok ako ochranu pred búrkou. Ešte doteraz na dedinách tak starí ľudia činia. Podobný sviatok uctievania si hromového božstva nachádzame aj v dnešnej Indii, kde je tento sviatok dodnes živý. Prebiehajú tam divoké oslavy hinduistického boha Indru – kráľa bohov známeho tiež pod menom Purandara (aká zhoda s naším Perúnom). Iným atribútom Perúna bola aj sekera či kladivo. Hindsky sa kladivo povie Hatoro, odtiaľ môže byť súvislosť na boha Thora, kedy sa vypustila prvá slabika. 

Morena a strelci
V tomto období prevláda vodný živel v podobe snehu a ľadu. Morena, bohyňa smrti, ako krásna a večne mladá kraľuje až do príchodu jari – Vesny. Všetka činnosť je zastavená a matka Zem spí a oddychuje pod vrstvou snehu a vody, ako plodovej vody, a na jar zrodí nový život. Všetka zeleň rešpektuje jej moc, oddane sa necháva zdobiť do bieleho, či maľovať po sebe mrazivé kvety. Rovnako ako v každom inom období, i v tomto môžeme pozorovať zárodky jari, leta a života – pod snehom nájdeme večne zelené listy, zelené sú i stromy a šikovné kone, či kozy si nájdu dobrú stravu.

Počas prvých teplých dní v januári po znovuzrodení slnka na zimný slnovrat robia včely ako uctievačky slnka svoje prvé prelety, niektoré stromy v netrpezlivosti pustia puky. Ľudia  sa cez zimu pripravujú na jar, je tu možnosť sa duchovne naladiť na príchod a viac rozjímať v nehybnej prírode. Tieto lukostreľby spájame s veľkými ohňami, a tak nám nie je zima. Nehybnosť prírody vedie lukostrelca k rovnakej pasivite, avšak tu je jedinečná možnosť sa ustáliť a uzemniť, pevne sa rozhodnúť pred príchodom vetra. Uzemňovanie sa, zotrvávanie. Rozhodnutia v tomto období majú často trvalejší charakter ako inokedy, je viac času na zvažovanie vecí a rozhodnutí, ako ďalej. 

Dokonalé je mŕtve
Strelec vníma život ako večnú pominuteľnosť a vie, že luk i šíp sú mu len zapožičané, preto si ich ctí nadovšetko a len pohľad na ne mu pripomenie, aby sa vzpriamil ako napnutý luk a šiel priamo svojou cestou, nech je akákoľvek. No jestvujú aj dnes skutočné oslavy predjarných búrkových dní – Perúnove dni. Obnova týchto sviatkov vždy okolo februárového splnu spája ľudí, ktorí sa schádzajú z celej krajiny na niektorom významnom mieste a deň či dva slávia.

Tieto sviatky sa spájajú s návštevou posvätných miest a lesov, so znovuuctením si ducha miesta. Aj počas Hromníc tohto roku sa v Malých Karpatoch u Pecúchov stretli lukostrelci aj nelukostrelci, aby obetovali veľké množstvo výstrelov za Perúna večne živého nielen v jazyku. Ak máte chuť, najbližšie sa pridajte vystrelením aspoň jedného obradného šípu, či vrhnutím hromového kameňa, aby ste sa dokázali na búrke zviezť, aby vás nezmietla z vašej duchovnej cesty. Keď sa dáte na cestu lukostreľby, váš život už nebude rovnaký. Rozlúčite sa so starým spôsobom nazerania na vec. Prejdite priamo k veci, tak ako vystrelený šíp letí priamo k cieľu. Nečakajte až vás ktosi predbehne. Nech je to ktokoľvek, alebo čokoľvek.