Stromy sa sfarbili do červena a pomaličky sa lúčia so svojimi listami, orechmi, či gaštanmi. Nastúpila neskorá jeseň a dni sa nám poriadne skracujú. Ohník a teplo domova čoraz viac lákajú k večeru domov a za oknom počasie mení svoj ráz. O takomto čase boli už stáda dobytka našich predkov zazimované v dedinách a mestách, jarmoky doznievajú, plody sa ukladajú do pivníc a kapusta je už natlačená v súdkoch. Jabĺčka sa už ukladali na skrine a dule medzi prádlo, aby pekne voňalo. A tie viac obité sušili sa na peciach ako pochúťka pre detičky, či do čaju počas tuhej zimy spolu so šípkami a slivkami. O takomto čase sa až do skorej jari počas čiernočiernych večerov stretávali ženy a dievky na priadky a páračky peria. Okrem priadze a peria sa na priadkach a páračkách rozprávali príbehy z dávnych čias a smiešne príhody, čo sa komu kde tu v dedine postávalo. Príbehy to boli veselé i strašidelné, tragické i so záhadným nezisteným koncom. 

Na driapačky chodili vydaté ženy, dievčatá nad štrnásť rokov a staršie deti, ktoré mali svoj kútik. Od hosťujúcej gazdinej dostali navarenej kaše, zvarené ovocie, alebo uvarené kukuričné zrná. Gazdinej pomáhali dievčatá, čo medzi ženy ťahali aj mládencov, no nie každý deň. Platilo, že to nesmel byť piatok. Dodnes sa v mnohých kultúrach udržiava piatok ako ženský deň. 

Té mošovské diovky majú v ústach zvonky.
Keď na priadky chodia, len klebety robia.
Po priadkach behajú, s chlapci sa ihrajú,
A prázdne vretená domov nosievajú.
Mládenci na priadkach, kone na retiazkach,
Domov decky z priadok, pusť kone z retiazok!

Často sa v tomto kruhu účastníci prezliekali do mužského šatu, či za cigánky a navštívili inú domácnosť – kúdeľnú izbu, kde sa páralo, či priadlo. Patril k tomu spev a tanec s harmonikou, keď sa porobilo, čo si predsavzali. Z priadok chodievali ženy domov v skupinkách okoreňujúc si cestu nočnou dedinou strašidelnými príhodami, z ktorých neskôr často ďalšie príhody vznikali. Tým mladším rozprávania o duchoch, mátohách a tajomných bytostiach naháňali poriadne zimomriavky a pri ešte dobrej predstavivosti, akú vtedy ľudia mali, si tie nočné odchody domov riadne osladili. 

Asi najznámejšou mátohou v rozľahlom slovenskom kraji bol svetlonos, bludné svetielka, ktoré mali počas nočného putovania zviesť človeka z pevnej a bezpečnej cesty. Ten, koho také svetlo počarovalo, dlhé hodiny blúdil po cestách i necestách, dokonca mohol aj prísť o život v hlbokom lese, či bahenných prepadliskách. Tradovalo sa, že svetlonos lákal ľudí nielen svetlom, ale aj plačom, kvílením, či vykrikovaním. Pocestný sa ho mohol zbaviť prežehnaním, modlitbou, či pokropením svätenou vodou, alebo spomienkou na niekoho, kto sedel za štedrovečerným stolom. Priadky na priadkach verili, že sa na svetlonosa mohol premeniť človek, ktorý po smrti pre akúsi príčinu nemal v hrobe pokoj, alebo malinké deti, ktoré sa nedožili krstu. Starí ľudia varovali, že sa svetlonosovi nesmelo posmievať, ani naňho pískať. Preto ľudia neradi chodievali von z domovov po polnoci. 

Nuž, naši predkovia to veru nemali ľahké. V dnešnej dobe sú už časy iné a aj naše deti len tak ľahko nevydesí obyčajný príbeh ako „nevinná rozprávka o bojovníkoch“. Priadky a páračky sa vytratili a snáď medzi tými skôr narodenými ostali ešte stretnutia pri speve, zamestnaní rúk šikovným pletením, vyšívaním, či paličkovaním. Želám vám, aby ste v tomto čase svetla sviečok a spomienok mali v duši pokoj, poďakovali tým, čo už nie sú medzi nami za to, že vôbec boli a vďačne sa navráťte k svojim rodinám tam, kde hreje teplo vášho domova.

Text sme pre vás pripravali za pomoci Kataríny Nádaskej a jej knihy Slovenský rok v ľudových zvykoch, obradoch a sviatkoch.