Rozprávanie starších žien, klepotanie kolovrátku a hrkotanie odmotávajúcej sa priadze kedysi dotváralo atmosféru večerných priadok a s ním aj spojené rozprávanie o tom, čo bolo, čo sa začulo, čo tradovalo i odžilo. A je tu kolovrátok tradícií pre vás všetkých, čo si radi pripomínate múdrosť našich predkov v bežnom kolobehu života. 

„Morena, Morena, kde si bývala?
Na tom vyšném konci, v panákovem domci.
Morena, Morena, čo si tam robela?
Čo by som robela, kašu som varela.
Morena, Morena, čo si ešče robela?
Čo by som robela, milému poscel chystala!
A ty už poscel nechystaj, ale na cestu sa chystaj.
Vyneseme ca, Morena, až dole ku haci,
Nech sa nám jar do dzedziny čím skórej navrácí.“ 

Dva týždne pred Veľkou nocou na Kvetnú nedeľu vynášali slamenú bábu Morenu za dedinu ako symbol zimy, chudoby, nedostatku, temnoty a smrti. Bola to príležitosť spolu s Morenou vyniesť z príbytkov i dediny všetko zlé, temné a choré a otvoriť tak cestu Vesne a jej príchodu ako novej jari. Každý kraj iný mrav: niekde Morenu symbolicky odovzdali do rúk vodným tokom ako symbolu života a tešili sa, keď ju rieka schytila a odniesla od dediny veľmi ďaleko. Iní zas Morenu pred hodením do vody podpálili so želaním, nech spolu s ňou symbolicky uhorí i to zlé, čo sa počas najťažšieho obdobia „bez života“ v roku stalo. 

Vynášanie Moreny bola kedysi záležitosť dospelých, nakoľko bola spojená i so strachom z jej „moci“. Neskôr sa toho ujali najmä mladí, ktorí boli symbolom jari, nového života a slnečných dní pre svojich rodičov i miesto, kde žili. Keď sa Morena vyniesla, na Kvetnú nedeľu sa posväcovali bahniatka, ratolesti z vŕby. Verilo sa, že keď sa v tento deň narodí dieťa, bude rozumieť reči rastlín a dobre sa vyzná v ľudovom liečiteľstve. Gazdovia zas na Kvetnú nedeľu sledovali počasie: tradovalo sa, že aké počasie bude v tento deň, také bude aj v deň žatvy.

Posledný týždeň pred Veľkou nocou sa prípravy na sviatky jari zintenzívnili. Na Zelený štvrtok sa pripomína symbolika Poslednej večere. Týmto dňom sa spustilo veľkonočné trojdnie, počas ktorého sa dával veľký význam vode. Ľudia sa ňou v tomto období oblievali, pili ju, umývali tvár s vierou, že budú zdraví a dievčence krásne nielen počas roka. Podávala sa dokonca čerstvá voda z horských studničiek tým skôr narodeným vo viere, že im jarná voda vleje novú krv do žíl a zabezpečí, aby starček či starenka pobudli s rodinou ešte pekných pár slnečných mesiacov, či rôčkov. Uctil sa aj tým, že si ľudia v tento deň chystali jedlo na zeleno ako symboliku tohto dňa. Zaujímavé bolo, že sa v tento deň podväzovali zvony. Stíchli až do príchodu Bielej soboty.

Druhým dňom bol Veľký piatok, ctený prísnym pôstom v znamení rozjímania a odriekania v deň, keď ukrižovali Ježiša. Dievčence sa v ten deň za ránky umývali v tečúcej vode v potoku, tí, čo nemohli, bolo im domov prinesené, aby si symbolicky vodou potreli tvár. Symbolika vody v tento deň mala ochrannú funkciu. Chlapci a mládenci v potoku v tento deň brodili kone a dobytok, aby bol mocný a zdravý. Verilo sa, že Veľký piatok bol skvelým dňom na štepenie ovocných stromčekov, no prísne bolo zakázané v tento deň pracovať na poli a nesmelo sa hýbať zemou, aby sa neprivolala neúctou neúroda.

Biela sobota prinášala symbolické svetlo. Dievky a gazdinky vypekali koláče, varilo sa údené mäsko a šunka s vajíčkami. V každej rodine sa robili prípravy jedla do košíčkov, ktoré sa niesli vo Veľkonočnú nedeľu na posvätenie do kostolov. Oneskorenci domaľovávali vajíčka a chlapci dokončovali zas svoje korbáče na pondelkovú šibačku. V tento deň sa pálili minuloročné posvätené bahniatka v ohni na vopred určenom mieste. Tento popol sa zbieral a chystal na budúcoročnú Popolcovú stredu. Dominantným živlom bol oheň, ktorý sa stal symbolikou Krista – svetla sveta. V tento deň sa rozosvietia sviece a rorozvučia zvony, ktoré boli niekoľko dní v tichu a úcte k veľkonočnému trojdňu.

Príchod Veľkonočnej nedele je pre kresťanov najväčší sviatok, tradovaný ako zmŕtvychvstanie Ježiša. Naši predkovia si ctili tento sviatok ako víťazstvo života nad smrťou a nádej na večný život posvätením jedla na veľkej omši. Zachoval sa zvyk, že ten, kto príde z omše domov prvý, bude v tom roku najšikovnejší v prácach na poli. Mladí, starí, zdraví i chorí v najkrajšom ošatení niesli košíky plné veľkonočnej baby, syrku, baránka, pasky spolu s chlebom, šunkou, klobáskou, vajíčkom, koláčmi, páleným, či vínom. Čo kto mal a na veľkonočnom stole nesmelo chýbať. A oslava začala.

Oj, vo Veľkonočný pondelok bývalo veru v dedinách i mestách veľmi rušno – tak ako v týchto časoch. Bol to oddávna tradičný sviatok mužov, chlapcov a mládencov, ktorí už od svitania chodili po šibačke a oblievačke, všade podľa zvyku. V niektorých regiónoch sa oblievalo len doobeda a oneskorenci šli domov s dlhým nosom. Ale v utorok mohli zas dievčatá poliať mládencov – zvyčajne len tých, čo ich ešte stihli odchytiť na ulici po ceste do školy, či svojich súrodencov. V mnohých krajoch sa tento žartovný utorkový otočený sviatok šibákov nezachoval, asi vieme prečo. Dostať za odmenu vlastnoručne zdobené vajíčko od dievčaťa nebolo len tak. Bolo i symbolom nového zrodu, vyznanie lásky, ktoré dievčence dávali svojim milým a mali pre mládencov najväčšiu hodnotu.

Boli akýmsi vyšperkovaným dôkazom lásky, ktoré mládenec dostať mohol. Vyzdobenie vajíčka s láskou vyžadovalo trpezlivosť, originalitu a pestrosť, ktorá bola pre každú autorku príznačná. Deti  sa v tom čase najviac tešili z divadielok hranej rozprávky Ako šlo vajce na vandrovku a pre sviatkujúcich sa symbol vajíčka ako inak tešil priazni nového života, plného dvora (budúcich malých kuriatok, kačiatok, husí) a bezpodmienečného zdravia.

Nech je aj pre vás veľkonočný troj­deň symbolom vody (zdravia), ohňa (svetla vo vás) a nového života, ktorého symbolom veľkonočné vajíčko bezpochyby je. Nech sú tieto dni naplnené vašimi láskavými stretnutiami s rodinnými príbuznými a príjemnými chvíľami s nimi v prebúdzajúcej sa jarnej prírode.

Text sme pre vás pripravali za pomoci Kataríny Nádaskej a jej knihy Slovenský rok v ľudových zvykoch, obradoch a sviatkoch.