Smolenice sú multikultúrne. Už po stáročia

Smolenice sú obcou, ktorá bola už od počiatku svojho vzniku multikultúrna, to znamená, že sa tu v jednej obci stretávali rôzne kultúry, etniká, národy, národnosti, ktoré tu nachádzali miesto pre život. Bolo to tak pod Malými Karpatmi pred sedemsto či dvesto rokmi, a je to tak i dnes.

Dnešný svet sa svojím množstvo kultúr sotva odlišuje od sveta v iných historických obdobiach. V rôznych kútoch sveta vždy žili ľudia s rôznym pohľadom na svet či s rôznym životným štýlom. Dokonca sama Európa je dodnes veľmi hrdá na svoju rôznorodosť a pestrosť, ktorá je tu prítomná po stáročia. Kultúry sa už aj v minulosti stretávali, súťažili a bojovali – barbarské kmene napádali Rímsku ríšu, Arabi dlho žili spolu so Židmi a kresťanmi na Pyrenejskom polostrove, Turci žili na Balkáne. Tak prečo potom dnes hovoríme o multikultúrnosti, čiže o veľkej pestrosti a prieniku kultúr? Prečo dnes tak nástojčivo hovoríme o multikultúrnej výchove? Svet je v posledných sto rokoch rovnako pestrý ako predtým. Niečo sa však predsa len zmenilo: Ekonomické pravidlá vytvárané v Európe sa presadzujú na celom svete; vojensky je celý svet zjednotený pod hrozbou atómového konfliktu; informácie sa takmer okamžite šíria do celého sveta a s pomocou masmédií (najmä televízie) môžeme udalosti na druhom konci sveta sledovať v reálnom čase – v priamom prenose; turistický priemysel a doprava nám umožňujú rýchlo sa premiestňovať do druhých krajín, takže iné kultúry spoznávame aj priamym zážitkom. Radi tieto procesy nazývame globalizáciou. Jej výsledkom je skutočnosť, že stretávanie kultúr už neprebieha v dlhých časových obdobiach, ale okamžite. Nestretávajú sa už len dve či tri kultúry, ale veľké množstvo naraz. A preto začíname hovoriť o multikultúrnosti.

I samotné Smolenice dnes multikultúrne. Kým v minulých storočiach tvorili podstatnú časť tejto kultúrnej pestrosti najmä nemeckí či chorvátski kolonisti, Židia, dolnozemskí Slováci či Česi, dnes je situácia omnoho zaujímavejšia a zloženie obyvateľstva omnoho pestrejšie. Máme tu Čechov, Maďarov, Nemcov, Francúzov, Bulharov,  Vietnamcov, ľudí z Ameriky, Kanady, Ázie, Srí Lanky či Pakistanu. Sme však natoľko tolerantní, aby to dokázali nielen pochopiť, ale i akceptovať a prijať? Sme pripravení na kontakt s cudzincami? Poznáme ich? Vieme sa vcítiť do ich mentality a pochopiť, ako sa u nás asi cítia?

Cieľom nášho príspevku je postupne na stránkach týchto novín  sprístupňovať informácie o ľuďoch, ktorí žili či žijú medzi nami a o ktorých možno vieme málo. Snahou a výsledkom by malo byť, aby sme pochopili inú kultúru, poznali a tolerovali ľudí, ktorí s nami žijú, napriek tomu, že nezdieľame rovnaké názory na život, výchovu detí, štýl odievania, vierovyznanie, jazyk či svetonázor. Aby sme pochopili, akceptovali a učili k tomu i naše deti.

Huncokári v Smoleniciach

Dnes by sme začali našu sériu multikultúrnych príspevkov skôr historickou informáciou o pôvodnej nemeckej menšine, žijúcej  v Smoleniciach a ich okolí, o horských drevorubačoch, nazývaných v miestnom nárečí Huncokári (sami seba označujú termínom Holzhakeri). Ich potomkovia žijú v obci dodnes, mnohí si svoju zaujímavú rodinnú minulosť uvedomujú a sú na ňu hrdí, iní o svojich predkoch vedia pramálo.

Horskí drevorubači- Huncokári prišli so svojimi rodinami do oblasti Malých a Bielych Karpát prevažne z Dolného Rakúska a Štajerska v 18.storočí na pozvanie bratislavského župana Pálfiho. Huncokári vykonávali prácu drevorubačov /stínačov, správcov lesov a horárov, používali k tomu technologické postupy, ktoré na Slovensku v tom období ešte neboli známe. Z nemeckého pomenovania ich profesie Holzhacker a Holzfäller tak vznikol v miestnom dialekte názov Huncokár. Žili rozptýlene v horských osadách, samotách pomerne hlboko v horách po oboch stranách Malých i časti Bielych Karpát, rozptýlene zväčša 2-3 rodiny spolu. Vďaka izolovanosti  si zachovali špecifické prejavy hmotnej, duchovnej i sociálnej kultúry až do polovice 20.storočia. Známi boli svojou pomerne prísnou endogamiou (sobáše len v rámci vlastnej skupiny), ktorej porušovanie sa začalo tolerovať až na začiatku 20.storočia.  Do medzivojnového obdobia vyučovali deti huncokárov tzv. horskí učitelia v nemeckom jazyku. Mnohí príslušníci staršej generácie v medzivojnovom období nevedeli po slovensky. Až do r.1945 pretrvávala v skupine dvojjazyčnosť. Vytvorili špecifické jazykovo i spoločensky pomerne uzavreté osídlenie, ktoré bolo po 2. svetovej vojne  z veľkej časti rozptýlené a prežíva buď prostredníctvom individuálnej pamäte niekoľkých ich potomkov alebo i ako súčasť kolektívnej pamäte dnešných lokálnych spoločenstiev  žijúcich v blízkosti niekdajších sídiel. Pod vplyvom novej spoločensko-politickej situácie po roku 1948 sa situácia Huncokárov zmenila, buď boli násilne vysídľovaní, alebo sa museli integrovať s miestnym obyvateľstvom, zišli do obce a zostali tu žiť. Poslednými potomkami Huncokárov sú dnes podľa našich informácii Hirneroví, Gríkoví, Vajkúnioví, Grófoví, Geschwandtneroví č Ashegeschwandtneroví. Ale  možno sa i mýlime.  Posledným z huncokárov, ktorý zažil život v horách bol pán Michal Gróf z Nešticha. O živote Huncokárov sa čot o dozvieme od Anny Benkovej (rod. Hirnerovej) z publikácie Mamenka či knihy pána Táčovského História rodu Hirner na pozadí Hucokárskej tradície. Veľa informácii nám však stále chýba a dejiny Huncokárov v našej obci majú svoje biele miesta.

V prípade zaznamenania a uchovania niektorých prvkov huncokárskej kultúry je možné ju aspoň v niektorých oblastiach revitalizovať a následne posilniť lokálne a etnické povedomie najmladšej generácie potomkov Huncokárov, povedomie obyvateľov, ktoré žilo a žije v tesnej blízkosti Huncokárov alebo záujemcov o túto kultúru z radov verejnosti alebo turistov. Bude sa tak diať napríklad publikovaním učebnice huncokárskeho nárečia pre deti ako i vytvorením náučných chodníkov „po stopách Huncokárov, ktoré sú zámerom dlhodobého projektu katedry etnológie a mimoeurópskych štúdii a katedry germanistiky FF UCM v Trnave. Spolupracujeme s potomkami Huncokárov zo Záhoria či okolia Častej, informácie zo Smoleníc nám však stále chýbajú. Preto by sme radi vyzvali vás , milí Smoleničania, ak máte informácie o Huncokároch, fotografie, materiály, poznáte potomkov, ste ochotní nám pomôcť, prosím kontaktujte nás. Budeme vám vďační za akúkoľvek pomoc.

Katarína Slobodová Nováková