Poviedky z Nešticha: Výlety, výlety

Pri práci sa dá zažiť kadejaká sranda, ale zase od nej „aj kone kapú“. Aby sme sa neštišská partia zrekreaovali, vymysleli sme, že soboty zasvätíme turistike spojenej s obžerstvom. Deň predtým zvoláme gremiálnu poradu, podelíme si úlohy, určíme cieľ a zbalíme batohy. Domácich ranostajov dovádzam do zúrivosti, skoro každý raz zaspím. Kvôli tomu môjmu odpornému zvyku sa sobotňajšie odchody posunuli na neskoršiu hodinu. Aj tá je podľa mňa nekresťanská. Chcela som si aspoň ako-tak napraviť reputáciu, kúpila som obrovský kotlík, ešte aj smaltovaný. Zase mi len vynadali, lebo bol drahý. Nikomu nevyhovieš.
Len čo sa teda doobeda ťažko-horko poschádzame a už sa na mňa aj nakričalo, vykročíme do hôr. Či je zima, alebo horúčava, ženú ma ako zdutú kozu, strašne veľa kilometrov, najradšej hore kopcom po neprechodných krkahájoch. Prvý raz ma ocigánili, že „ideme len tot kúsek“ a driapali sme sa po bruchu v snehu 3 – 4 hodiny. Príroda je tu nádherná, hotová rozprávka.
Chýbajú v nej akurát trpaslíci, čo by človeka vyteperili, kde chce. Bola by som špina neúprimná, keby som nepriznala – máme aj zastávky. Sú na „zehrácí“. Vedúca výpravy „ponalévá“ slivovicu, práve toľko, aby sme sa v predstihu neopili a útrapy pokračujú. Plazím sa z posledných sil, neverím, že raz dorazíme na miesto činu… a sme tam. Poobzerám sa, kde ma to vydurili a hlboko sa kajám za svoju lenivosť. Chlapi, buzerovaní našou veliteľkou, behajú po lese, oháňajú sa sekerami a vláčia drevo na oheň. Tí nemtavejší krájajú mäso, slaninu, cibuľu, zemiaky chlieb a chystajú víno na varenie. Najmocnejší človek, manžel „vedúcej“, je za hlavného kuchára a prihadzuje do kotla korenia od výmyslu sveta. Do toho nikto nevrzúka, radšej odháňame psíky, aby sa netešili, že varí im. Moje dievčatko – fenka Mucinka – je na posmech celému lesu. Stratila som jej obojok a teraz ju vláčim na dlhom farebnom šále. Bojím sa, že utečie. Po dvoch-troch pohároch vareného vína ju niekto vyslobodí. Ja, len čo ju nevidím, vykrikujem ako zmyslov zbavená. Psia kompánia behá kade-tade, ja umieram od strachu, že sa stratila a otravujem. Už si všetci zvykli.

Niekedy sa na to isté miesto vydriape aj pol dediny s deťmi. V zíme sa pretekáme na igelitkách, alebo uchmatneme, starí somári, deťom boby. Popri týchto radovánkach stihneme pojesť dočista všetko, čo sme si navláčili. Aj vypiť. Kto by to ťahal späť. Keď domáci uvážia, že sa treba pobrať domov a najlepšie ešte za svetla, prepukne balenie. Naše haraburdy zvykne baliť „veliteľka“, ináč by tam z nich pozostávala polovica… a my sa jej aj tak len moceme popod nohy. Strašne prejedení, až obžraní, dupoceme dolu brehom, najkratšou cestou do šenku. Býva živo, každú chvíľku sa voľakto prekoprcne, či mu pes podrazí nohy. Alebo aj sám od seba. Najnapínavejšie je naháňanie rozkokošených psov, lebo sa nijako nechcú dať zase mykslovať na šáloch a vodítkach. Rafinovane a šibko kľučkujú pomedzi záhradami, výmoľmi, kríkmi, deťmi a nami…

Lovíme všetci. Psíky majú zábavu a my ostatní sme zabrýzganí od blata a bordoví od námahy. Naveľa ich dolapíme, priviažeme a dotackíme sa ku mne do dvora. Batohy pohádžeme do kuchyne, psiu svorku necháme vonku a poberáme sa do šenku. Vyhodnotíme výlety, odhalíme nedostatky, navrhneme nápravu. V tom doma som doma. Ako správny úradník. Túto schôdzku vediem ja. Darebáci, čo sedeli doma, závidia zdravím kypiace líca aké máme my, športovci.

Akurát ma jeduje, že v nedeľu bývam potom dočista mŕtva, ledva ma nohy nesú a spolupútnici ma chodia vysmievať. Sú čiperní a nechápu, čo s človekom narobia roky vozenia sa autom a sedenia v zamsradených kanceláriách. Hotového cintľavca. Tak nám treba.

Žofa, Poviedky z Nešticha