Postavy mojich kníh sa viažu k Smoleničanom

V tomto seriáli vám prinášame rozhovory s kreatívnymi ľuďmi, ktorí sa venujú písaniu, umeleckej činnosti či ľudovej tvorivosti. Dnes so spisovateľom Vojtechom Czoborom.

Ako si spomínate na svoj život v Smoleniciach?
Do Smoleníc sme sa prisťahovali s rodičmi, keď som išiel do druhej triedy. Všetko som tu pochodil. Pamätám si, ako horela kaplnka na zámku, keď padol dolu ten kríž, taký dvojmetrový, medzi prvými som sa utekal pozrieť, kam to padlo. Bol to tu krásny život. Ja si najviac spomínam na život v Smoleniciach, preto aj tie postavy, o ktorých píšem, sa viažu k ľuďom, ktorých Smoleničania poznajú. Aj mená niektorých spomínam. Moniku si pamätám, tak o nej som písal, o pánovi Dubajovi, čo bol kováčom na majeri, a Ferovi Roháčovi, ako sme utekali a on sa potkol a všetky miništrantské peniaze sa rozsypali po kostole. Zažili sme tu veľmi veľa vecí, o ktorých nie je hodno rozprávať.

Ale veď povedzte aspoň niečo.
Môžem len takú drobnosť. S Jožkom Bublávkom sme zostavili „lietadlo“ z drevených dební a koliesok z trojkolky a celé sme to chceli vytlačiť na Molpír, že sa odtiaľ spustíme a poletíme nad Smolenicami. Hrkotali sme tým na celú dedinu. Ale, chvalabohu, na konci Baričovej uličky nás ktosi pristavil, a keď sme mu povedali naše plány, boli okamžite zalarmovaní rodičia – takže táto akcia nevyšla.
Alebo – už vtedy som bol fanatik na zvony, na kostolnú vežu. A tak som si urobil jednu z udiarne. Zvony boli z kochlíkov, ktoré mali srdiečka z kamienkov a ráno, keď išli robotníci do záhradníctva, kde bol môj otec vedúcim, som im zvonil na cestu. Existujú aj iné drobnosti, ktoré ma viažu k Smoleniciam.

Vaša prvotina nesie názov Potomkyňa a je o potomkoch Ježiša Krista. O čom je vaša druhá kniha, ktorú ste prišli prezentovať do Smoleníc?
V knihe Hrdzavý kríž som skĺbil dohromady cirkevnú tematiku s grófskou, lebo to ma odjakživa zaujímalo. Je to o rodinnej línii, ktorá je spojená s kňazom – jeho dcéra, potom jej dcéra a tak ďalej. A to všetko sa viaže k smolenickej hrobke. V knihe sú náznaky, že sa rod toho kňaza splieta s Pálffyovcami. A uvidíte, že veľmi zvláštne sa to prelína aj s Czoborovcami. Všetko sa to rozvinie z prológu na začiatku. To je správa z novín a tú smolenickú ženu som si tam ja vložil. O nej tam bude ešte strašne veľa.

Vy ste tiež Czobor. Máte niečo spoločné s grófskym rodom Czoborovcov?
Keď som bol malý, tak som chcel mať. Grófi tu boli všade naokolo, aj na Záhorí, tak som si myslel, že ja som tiež z toho rodu. Ale rodičia ma veľmi rýchlo vyviedli z omylu. Moji predkovia prišli zo Švajčiarska a južného Nemecka niekedy v 17. – 18. storočí s obchodníkmi s dobytkom a volali sa Czocherovci. Keď sa usadili v Uhorsku, museli si zmeniť meno, lebo Czocher znelo príliš nemecky. Naokolo bolo veľa Czoborov, a tak si dali také meno, lebo bolo podobné. Mali zvláštne zamestnanie, boli tzv. klapinčiari. Keď išli po ceste kravy a bolo im treba, tak nastavili lopatu a odhodili to nabok, lebo za zašpinenie cesty bola pokuta. Tak takíto „grófi“ boli Czoborovci z môjho rodu. (smiech)

Spomínali ste, že do svojich kníh vkladáte postavy zo skutočného života. Starší Smoleničania si nemôžu nevšimnúť nápadnú podobnosť farára v knihe so skutočným pánom farárom, ktorý pôsobil v Smoleniciach.
Viete, ja keď píšem, tak si neviem nejakú postavu vymyslieť, musím mať pred očami niekoho, koho poznám, a opíšem jeho, ako vyzerá. Takže som opísal pána farára Cvičelu, u ktorého som miništroval. Ale to, čo ten farár hovorí a robí v knihe, pán Cvičela nerobil. To by som chcel, aby Smoleničania vedeli.

Kniha má krásny obal. Kto je tá žena na ňom?
To je moja matka, ktorú maľoval v jej 18-tich rokoch maliar Max Schurmann z Nitry. Mám ho doma. A ten pálffyovský znak, to je z hrobky na smolenickom cintoríne. Takto to z mojich fotografií spracovalo vydavateľstvo Slovart.

Názov Hrdzavý kríž je knihe príznačný, pretože hrdzavý krížik v ňom zohráva dôležitú úlohu. Mnohí rozmýšľajú, či skutočne existuje.
Áno, existuje. Našiel som ho čiste náhodou, keď sme kopali základy nášho domu. A potom som sa prechádzal po okolí a videl som, ako lesáci stínajú stromy a občas sa v niektorom našlo nejaké železo. A tak som spojil tieto dve veci, že sa nájde ten krížik zarastený v nejakom strome. Ale súvislosť s krížom a smolenickou hrobkou je už vymyslená.

Aká je vaša spisovateľská cesta?
Začalo sa to tu v Smoleniciach textami k piesňam. Hrávali sme divadlo, ja som hral aj na gitare. Ak si spomínate na pesničku Syn môj, nechoď do divej prérie – to bol text, ktorý som zložil ako 15-ročný. To nikto nevie, ani mi to nikto neverí, ale je to pravda. A vo Zvolene som odspieval asi 4000 sobášov a väčšinu slovenských textov k západným piesňam som zložil ja. V Nemecku som potom napísal pár poviedok, a keď som išiel na dôchodok, tak som si povedal, že nebudem čakať na smrť… a radšej som začal písať.

Vraví sa, že spisovatelia majú svoju múzu. Máte aj vy takú?
Mám vysnenú bytosť, takú krásnu čiernu vešticu. Keď už neviem, kam z konopí, tak si večer ľahnem a ona sa objaví a našepká mi. Ráno sadnem a už to píšem.

Vojtech Czobor
Narodil sa v Nitre, ale svoje detstvo a mladé roky prežil v Smoleniciach. Vyštudoval Univerzitu Mateja Bela v Banskej Bystrici a ako učiteľ pôsobilna Považí, Pohroní, Záhorí a vo Zvolene. V súčasnosti žije v Nemecku, ale na Slovensko, a predovšetkým do Smoleníc, sa rád vracia. Svoje roky na dôchodku sa rozhodol využiť aktívne a stal sa autorom doposiaľ dvoch vydaných románov.

Nata Sabová, spisovateľka