Miesto posledného odpočinku je bez ladu a skladu

Pod týmto názvom mám na mysli, samozrejme, smolenický cintorín. Ak si ho predstavíte, viete prečo som tento názov použila. Cintorín je miesto posledného odpočinku, kam si chodíme uctievať pamiatku našich zosnulých blízkych a známych. Je to miesto, ktoré by malo mať určitý projekt tvorby pohrebísk, sadovníckeho hodnotenia a hodnotenia vzhľadu hrobov. Aj dedinské pohrebiská by mali byť riešené ako polyfunkčné objekty s dostatočnou technickou vybavenosťou a kvalitným dizajnom, kde je potrebné zamerať sa aj na projektovú účasť zelene, chodníkov, lavičiek a, samozrejme, rovnakého rozmeru hrobov a vzdialenosti medzi nimi. Tiež treba pamätať aj na dostatočné množstvo kontajnerov, ktoré by mali byť nielen na komunálny odpad. Chýbajú kontajnery na plasty, aj na sklo.

Žiaľ, smolenický cintorín má síce zakomponovanú zeleň, lavičky i chodníky, no ľudovo povedané, vzhľad cintorína je bez ladu a skladu. Pri tunajšom cintoríne sa vynímajú približne 400-ročné lipy, okolo svojich kmeňov však majú každý rok veľa výrastkov, ktoré by bolo treba pravidelne vyrezávať. Mnoho ľudí ich využíva ako smetisko a myslia si, že keď tam hodia svietniky alebo črepníkové kvety, nevidieť to a nikto na to nepríde. Tí, čo to robia nech si spytujú svedomie, či ich konanie je v súlade s ich vierou, vedomím a svedomím.

Na cintoríne sa kedysi pochovávalo podľa hodnosti obyvateľstva a náhrobný kameň si mohli dovoliť len tí majetní. Keď vstúpite dnes na cintorín, máte problém dostať sa k hrobu svojich blízkych, s výnimkou tých, ktorí majú rodinné hroby popri stredovej ceste, pretože hroby nie sú v jednej línii a nie je medzi nimi dostatočný priestor, aby sa dalo pomedzi ne chodiť bez obavy z možného úrazu. Ľudia si okolo hrobov robia rôzne obklady, ktoré tiež nie sú jednotné. Takýto cintorín nutne potrebuje architektonický plán a urýchlenú úpravu zjednotenia dĺžky a šírky jedno- a dvoj-hrobov, a tiež plán chodníkov pomedzi jednotlivé rady hrobov.

Prečo to spomínam? Pretože pred pár rokmi vedľa hrobu mojich rodičov a starých rodičov bol priestor, odkiaľ som sa v pohode dostala ku  kontajnerom, aby som vyhodila smeti. Jedného dňa však vznikol vedľa nový hrob. Aké bolo moje prekvapenie, keď pozostalí dali urobiť nový náhrobný kameň, ktorý je zhruba o 20 centimetrov dlhší od nášho. Pýtate sa, no a čo? No, je to veľký problém, pretože siaha len do 15 centimetrov od ďalšieho pomníka pod ním. Tento problém sa týka skoro každého hrobu.

Aj z tohto dôvodu mne i ostatným obyvateľom nie je známa odpoveď na nasledovné otázky:
1. Kto rozhoduje o dĺžke pomníka, pozostalí alebo kamenár?
2. Kto za to nesie zodpovednosť?
3. Kto je zodpovedný za pravidelné kosenie a čistenie cintorína?
4. Prečo nemá obec zriadenú Správu cintorína?

Ľudia by pri výbere pomníka pre svojich zosnulých mali myslieť aj na ostatných a nedať si robiť len „snobské pomníky“ rôznej dĺžky, ale dbať aj na to, či vôbec budú mať ostatní priestor na chodenie pomedzi hroby. Treba vziať do úvahy, že na cintoríne sa dosť ťažko pohybujú medzi hrobmi aj mladí ľudia, nehovoriac o tom, ako sú na tom starší s problémom pohybového aparátu. Na tomto cintoríne je tiež veľký problém pre pracovníkov pohrebnej služby, nakoľko kvôli nedostatočnému priestoru medzi hrobmi majú veľmi sťažené podmienky dostať sa rakvou tam, kde treba.

Preto si dovolím apelovať na kompetentných, aby urobili niečo nielen pre vzhľad cintorína, ale aj pre pohodlné chodenie po ňom. Niekoľkokrát som sa zúčastnila pohrebov v Smoleniciach a vždy ma zarazila situácia s priamym aktom obradu. Prečo sa smútočný akt vykonáva vonku pred domom smútku a nie v ňom? Prečo pozostalí musia stáť pri rakve a nemôžu sedieť? Prečo nemôžu byť vybudované 2 či 3 lavičky pri dome smútku?

No skrátka, chce to silnú vôľu zo strany zodpovedných, aby náš cintorín vyzeral ako v mnohých iných dedinách či mestečkách, aby sme sa ním mohli pochváliť, že vyzerá ako ozajstné dôstojné miesto posledného odpočinku a nehovoriť stále ľuďom starú známu frázu, že „nie sú peniaze“.

 Silvia Hríňová