Veľmi chcem veriť tomu, že som ako ten smelý zajko. Ale kdeže. Sú chvíle, že sa zo mňa stane, kebyže len zbabelec, ale číro-čistý sralo. Pomyslím si na vybavovanie – úradné – a už dlho popredu ma obkľučujú smrteľné stony úzkosti záhrobia. Mecem sa na posteli, nespím, nejem, ba ani nepijem. Nakoniec sa načisto vyčerpaná vzopnem k nadľudskému výkonu a idem…

Voláko sa domocem pred úradnú budovu, to je jedno akú, a tam ma pochytí túžba ujsť. Pohľad na vrátnika mi vylúdi na tvári podlízavý úsmev a podlamujú sa mi kolená. Všetkých živáčikov úctivo zdravím, ukláňam sa a furt sa usmievam. Ako o život. Po dvoj, troj či štvorhodinovom čakaní – ako kedy – aj keď na chodbe neni ani nohy, sa pokúsim pokorne zaťukať na dvere. Zvnútra zareve zjavne napaprčený hlas, vraj nech nevyrušujem, lebo má robotu. 

Tak tam ďalej čuším ako mucha a čakám. Ruky mám studené ako žaba a celkom meravé. Keď sa úradníkovi zazdá, že ma dosť zastrašil, láskavo zavolá, aby som, ale rýchlo, povedala čo chcem. To som už ale taká osprostená, že ani sama neviem. Tak na mňa nahuláka ako na debila – veď aj tak vyzerám – a pleští mi na krasopisne vyplnenú žiadosť jednu jedinú pečiatku. Zaplatím kolok, div mu nepobozkám ruku a vyspätkujem z úradnej miestnosti. Takto trpím, odkedy som plnoletá. Teda dlho.

Keď sa mi pritrafilo kúpiť v Smoleniciach chalupu, Pán Boh mi nedoprial toho pokoja. Ako natruc, hybaj ho, zas len bolo treba niečo vybaviť. Na obecnom úrade. Hádam aj dva týždne som sa sama pred sebou vykrúcala, že nemám čas. Aj som prala (ináč to neznášam), aj kadečo som stvárala, len nie a nie sa tam vybrať. Keď už nebolo pomoci, sadla som do auta, lebo je to kus cesty, a ta sa. Bolo špinavé, tak som zaparkovala ďaleko od dotyčného úradu, aby neurážalo estetické cítenie pracovníkov. Priplichtila som sa ku vchodovým dverám, potom až k tým naozajstným úradným a ľaľa ti ho – na dverách visela pekne vypísaná cetlička s úradnými hodinami. Od samej radosti som skoro poskočila, lebo bol utorok a akurát vtedy tam stránky nemajú čo zacláňať. Nie je úradný deň.

Tak som sa teda v najväčšej tichosti zvrtla a po špičkách som pakovala preč. Už ani neviem ako sa to pritrafilo, vypadli mi kľúče. Div ma neprekotilo od ľaku. Ale srdce mi prestalo byť až vtedy, keď sa dotyčné dvere otvorili a vykukla z nich pani. Ešte aj blondínka to bola. No, a je to tu. Som si povedala. Teraz to schytám. Nehybne som čakala, kedy mi už vynadá a zrazu len počujem: „Čo potrebujete?“ Ja, odchovanec prepracovaných úradníkov, že: „Boh opatruj, ešte že čo, veď neni stránkový deň, prídem o týždeň, o mesiac, ako poviete…“ Tak som tam krákorila, až pani stratila trpezlivosť a vtiahla ma do kancelárie. Stále som čakala voláky podraz, ale čo už. No a tá dobrá víla povedala: „Šak ste už tu, čo budete behať dva rázy, aj my sme tu, vybavíme, ak sa dá.“

Dnes už neviem ako prebehlo tých hádam ani nie desať minút a na záver pani úradníčka povedala – šak sme ludia. Asi som aj poďakovala. Celkom vyonačená som skočila do auta a šofér-nešofér, v najbližšom šenku som si treskla deci rumu. Lebo to bol veliký šok.