Chalupu sme kúpili tak zjara. Prvý majster, maliar-natierač, bol môj muž. Vyminul strašné množstvo farby, zasušil valčeky aj štetce, potom si kvicol do oka vápno a veľmi unavený šiel oddychovať domov. Abstraktné čmáranice po stenách boli zaujímavé, ale ako podklad pre moje obrazy sa nehodili. Nakúpila som nový materiál, naložila bratislavskú susedu s malým synom do auta a išli sme, v mene Božom, naprávať škody. 

V tom čase som ešte nikoho z domácich nepoznala, ani sme nechodili do šenku. Aj keď je presne oproti. Aby sme neumreli smädnou smrťou, kúpili sme fľašu rumu. Ja s malým – dvaja krpatí – sme po porade vyfasovali prízemné práce a suseda sa vydriapala na stoličku. Odtiaľ dočahovala plafóny. Či sme boli takí šikovní, alebo to mal na svedomí ten rum, raz-dva boli všetky cimričky biele. Bez jedinej čmuhy. Potom sme pred zrakmi všetkých štamgastov z hostinca ulíčili domček zvonku, ale farba nám voláko nevyšla, tak sme skraja namaľovali slniečko. Veliké. Aby sa to vnútri šikovne usušilo, nechali sme pootvárané okná, takže okoloidúci sa nám podchvíľou prihovárali. Veľká väčšina domácich si želala mať v izbách po rohoch ruže, podaktorí trvali na vlačeku. Napriek túžbe podlíznuť sa novému prostrediu zostalo všetko „také nedokončené“ – biele.

Keď bola najhoršia robota hotová, začali sa do Nešticha húfne trúsiť naši kamaráti. Matky s ďetmi, deti so mnou, manželia s manželkami, manželia bez manželiek a také rôzne kombinácie. Istá som bola len ja. Neni divu, že takýto čulý pohyb zaujal obyvateľov a zhola nevedeli, čo si o tom majú myslieť. Raz ráno som si vykračoval z obchodu a pred našim domčekom zase pendlovalo zo desať návštevníkov. Tesne za mnou kvakotali dve susedy.

Či si už o mne mysleli, že som hluchá, alebo ony dobre „nečuli“, bavili sa dosť hlasno. O mne. Bol to náramne zaujímavý rozhovor. „…ale u tých nových sa teda premele ludzí. Čo tak šeci asi robá? Šelijaké dzeci, keré sú asi jejich.“ Nato druhá babka pritvrdila: „A tých chlapov, ráz taký, ráz onaký, do sa v tem má vyznat. Kerý myslíš že je ten její?“ Prvá babka sa hlboko zamyslela a skúsila hádať: „Já by som si myslela, že to bude ten na tem modrém aute“. Druhá si ujasnila: „Myslíš teho v okulároch s bradu?“ Už som jej chcela zagratulovať, že sa trafila, keď zrazu počujem: „Ná, toto ide, šak sa opýtáme. Čo je na tem?“

Ako povedali, tak aj vykonali. Dobehli ma a babky-vyzvedačky razom mali jasno. Povypočúvali si ma, pekne na násype, a celé naradované si drukovali: „Čo som ci povedala, ked človek neví, má sa zeptat. Potom neni súzbytečné klebety.“