Nedávno som si všimol, ako začali miznúť pôvodné smolenické domy z hlavnej ulice. Niektoré sa skrývajú pod novým barákom, iné zasa pod vrstvou polystyrénu. Mnohí ľudia ani nevedia, akým je zdedený domček pokladom. Starý, ošarpaný dom s puklinou, ktorá sa tiahne od dverí až k oknu. Pozeráme sa naň ako na z núdze cnosť pre našich starkých. Sami si však ne­vieme predstaviť, že by sme sa s mamou, otcom a deviatimi súrodencami tlačili v tak skromnom príbytku. Kedysi bežná prax. Domov bolo miesto, kde sa bdelo i spalo. 

A dnes sme prispatí, ak nevidíme poklad, ktorý sa nám dostal prostredníctvom šetrného zaobchádzania a usilovnej starostlivosti. Mnohé domy v Smoleni­ciach tu stáli už počas prvej republiky a mnohé dokonca pamätajú Pálfiovcov. S datovaním chalúpok je, samozrejme, trochu problém. Ale ak si dá človek záležať, dopátra sa k pôvodným majiteľom či roku, kedy sa domec začal stavať. Dôležitejšie ako faktografické informácie sú však pocity, ktoré v nás tieto pamätníky dôb minulých vyvolávajú. 

O ich starobe svedčí hádam iba ich skromnosť či archaické jedno, dve okná do ulice. Keď som bol malý, predstavoval som si, ako by som sa hanbil, kebyže musím v jednom z takých bývať. Dnes by som sa  tým chválil. Chcem tým povedať, že tieto domčeky sú ozajstnými pamiatkami našej obce. Nielen pranier, zámok či kaplnka na konci krížovej cesty. Životy našich predkov sa odohrávali  v obyčajných domcoch.

Ťažko vydreté drobáky boli rátané pod jednoduchou strechou, nie pod krištáľovým lustrom. Je dôležité si uvedomiť to, čo sa v dnešnej dobe často prehliada. V obyčajnosti je krása, v jednoduchosti môže byť zachytený celý životný príbeh. Preto by sme sa k nim mali patrične správať. Čo možno najviac zachovávať ich pôvodný ráz a starať sa o ne, ako to robili naši predkovia. Som si istý, že o pár rokov si ubúdajúcich pôvodných domov všimnú aj historici, a jediné, čo im zostane, bude vyhlásiť ich za pamiatky.

Potom bude neskoro chytať sa za hlavy, že sme odhodili príležitosť blysnúť sa. Namiesto utešenej chalúpky nám na dvore bude stáť neutrálna krabica pastelovej farby. Iste, niekedy sa nedá rekonštrukcii vyhnúť. A človek, nech má estetické cítenie sebavyvinutejšie, nemôže bývať v barabizni. Všetko sa však dá zariadiť v rámci starosvetskej estetiky. Miesto oči režúcej
oranžovej použiť klasickú bielu, miesto dvadsať centimetrov širokého polystyrénu… a prečo by si niekto lepil na barák polystrén? Neviem, aj digitálky ľudom pripadajú ako dobrý nápad.

O staré chalupy sa skrátka treba starať. K rekonštrukciám pristupovať s rozvahou a citlivo. Snaha sa vám či vašim deťom určite raz vráti. Nezabúdajme teda na mozole našich predkov, ktorý pod strechami týchto domcov žili i umierali.