Dnešný svet sa svojím množstvo kultúr sotva odlišuje od sveta v iných historických obdobiach. V rôznych kútoch sveta vždy žili ľudia s rôznym pohľadom na svet či s rôznym životným štýlom. Dokonca sama Európa je dodnes veľmi hrdá na svoju rôznorodosť a pestrosť, ktorá je tu prítomná po stáročia. Tak prečo potom dnes hovoríme o multikultúrnosti a multikultúrnej výchove? Svet je v posledných sto rokoch rovnako pestrý ako predtým. 

Niečo sa však predsa len zmenilo: turistický priemysel a doprava nám umožňujú rýchlo sa premiestňovať do druhých krajín, takže iné kultúry spoznávame aj priamym zážitkom. Výsledkom je, že stretávanie kultúr už neprebieha v dlhých časových obdobiach, ale okamžite. Preto začíname hovoriť o multikultúrnosti.

Aj samotné Smolenice sú multikultúrne. Kým v minulých storočiach tvorili podstatnú časť tejto kultúrnej pestrosti Nemci, Chorváti, Židia, dolnozemskí Slováci či Česi, dnes tu máme i Maďarov, Francúzov, Ukrajincov, Bulharov, Vietnamcov, ľudí z Ameriky, Kanady, Ázie, Srí Lanky či Pakistanu. Sme však natoľko tolerantní, aby sme to dokázali nielen pochopiť, ale i akceptovať a prijať? Sme pripravení na kontakt s cudzincami? Poznáme ich? Vieme sa vcítiť do ich mentality a pochopiť, ako sa u nás asi cítia? Naším cieľom je postupne prinášať informácie o ľuďoch, ktorí žili či žijú medzi nami a o ktorých možno vieme málo. Výsledkom by malo byť pochopenie inej kultúry, poznanie a tolerovanie ľudí, ktorí s nami žijú, napriek tomu, že nezdieľame rovnaké názory na život, výchovu detí, štýl odievania, vierovyznanie či svetonázor. 

Nemci v Smoleniciach
Túto sériu príspevkov začíname historickou sondou o pôvodnej nemeckej menšine, takzvaných Huncokároch, žijúcich v Smoleniciach a okolí. Ich potomkovia sú v obci dodnes, mnohí si svoju zaujímavú rodinnú minulosť uvedomujú a sú na ňu hrdí, iní o svojich predkoch vedia pramálo. Horskí drevorubači – Huncokári prišli so svojimi rodinami do oblasti Malých a Bielych Karpát prevažne z Dolného Rakúska a Štajerska v 18. storočí na pozvanie bratislavského župana Pálfiho. Huncokári vykonávali prácu drevorubačov, stínačov, správcov lesov a horárov a používali k tomu technologické postupy, ktoré na Slovensku v tom období ešte neboli známe. Z nemeckého pomenovania ich profesie Holzhacker a Holzfäller tak vznikol v miestnom dialekte názov Huncokár. Žili rozptýlene v horských osadách, samotách pomerne hlboko v horách po oboch stranách Malých i časti Bielych Karpát, zväčša 2-3 rodiny spolu. Vďaka izolovanosti si zachovali špecifické prejavy kultúry až do polovice 20. storočia. 

Náročné osudy Huncokárov
Známi boli svojou pomerne prísnou endogamiou (sobáše len v rámci vlastnej skupiny). Vytvorili špecifické jazykovo i spoločensky pomerne uzavreté osídlenie. Pod vplyvom novej spoločensko-politickej situácie po roku 1948 sa situácia Huncokárov zmenila, buď boli násilne vysídľovaní, alebo sa museli integrovať s miestnym obyvateľstvom, zišli do obce a zostali tu žiť. Vedomosti o ich živote prežívajú prostredníctvom pamäte niekoľkých ich potomkov alebo i ako súčasť kolektívnej v blízkosti niekdajších sídiel. Poslednými potomkami Huncokárov sú dnes podľa našich informácii Hirneroví, Gríkoví, Vajkúnioví, Grófoví, Geschwandtneroví a Ashegeschwandtneroví. Posledným z Huncokárov, ktorý zažil život v horách, bol pán Michal Gróf z Nešticha.

O živote Huncokárov sa čo-to dočítame od Anny Bertovej (rodenej Hirnerovej) v knihe Mamenka či knihy pána Táčovského História rodu Hirner na pozadí Huncokárskej tradície. Veľa informácii nám však stále chýba a dejiny Huncokárov v našej obci majú svoje biele miesta. Preto by sme Vás radi vyzvali, ak máte informácie o Huncokároch, fotografie, materiály, poznáte potomkov, ste ochotní nám pomôcť, prosím kontaktujte nás. Budeme vám vďační za akúkoľvek pomoc!